Ani som sa nenazdal a bol pri mne. Tak som sa ticho ozval.
Ale nevidel ma. Pozeral sa bezradne po lese a hľadal ma.
Tak som zakričal: "Som Juro a určite ma poznáš."
Vlk bol už starší a určite ma pozná. Obzrel sa, najprv sa zastavil, ale potom poodbehol a sadol si do trávy.
Prestal som fotografovať.
Pripadalo mi to prinajmenšom nevhodné. A začal som rozprávať.
O holoruboch v slovenských lesoch, o neustále sa zvyšujúcej sa ťažbe dreva, napriek tomu, že sa nedá predať, o jedovatých chemikáliach, ktoré rozlievajú v našich národných parkoch. O povodniach v dedinách pod vyrúbanými lesmi, o stromoch v mestách padajúcich pod pílami developerských firiem.
A potom som sa mu pozrel do očí a videl som tam ľahostajnosť a otázku.
"Prečo mi to tu rozprávaš?"
"Vy ľudia máte zdravotné poisťovne, políciu, súdy, advokátov, občianské združenia, vlády, armádu, my nemáme nič."
"Vás je viac ako päť miliónov a hovoríte o nás, ktorých nie je ani dvesto, že sme premnožení. Keď ulovíme ovcu, ktorú nik nestráži, tak hneď natočíte stupídnu televíznu reportáž plnú klamstiev."
"Vy sa môžete brániť sami pred sebou, ale ktorý advokát, aká polícia a sudcovia, aká armáda, ktorá televízia obráni nás?"
"Predstav si, že by na Slovensku bolo päť miliónov vlkov a 160 ľudí. A najmenej stotisíc vlkov by denne štvalo ten posledný zbytok ľudstva a snažili sa ich vykynožiť. A raz za čas by natočili v svojej vlčej televízii idiotskú reportáž o premnožených 160 ľuďoch."
Chvíľu sme na seba pozerali a potom sa zvihol a pomaly stúpal do kopca.
Až bol na horizonte, ešte som zakričal. Zastal, čierna silueta oproti olovenej oblohe bola ako výkričník toho čo chcel povedať.
"Ľudia, nie ste na tomto svete sami. A ani my."
"Musíme si preto všetci navzájom pomáhať."
A obyčajný vlk dravý sa rozplynul v búrkových mrakoch.
