Človek s prekvapením pozeral na mokré plačúce kĺbko, ležiace na lesnej ceste. Chvíľu rozmýšľal, ale nakoniec ho premohla ľútosť a vĺča získalo nového rodiča. Bol UtoROk a tak budúca šelma dostala meno Uro.
Uro sa dostal do ľudského sveta. Bol to ale iný svet ako hore v lese. Tam hore si v lese každý ulovil čo potreboval. Ak niekto hore v lese chcel, tak schrústal oriešky či nakŕmil sa zelenou trávou, ktorá rástla medzi stromami. Domov sa tiahol od východu po západ, od obzoru po obzor a bol plný bezpečných kútov. Áno, hore sa aj zabíjalo a zomieralo v bolestiach. Ale nie len tak, zo zábavy. Každý sa snažil veľa naučiť, pretože jeho prežívanie záležalo najviac od jeho vedomostí, zručnosti a nástrojov. JEHO vedomostí, JEHO zručnosti a JEHO nástrojov. Ak niekto urobil chybu, veľmi často nedostal šancu ju napraviť.
Ľudia dole si mysleli, že mlieko a kurčatá sa vyrábajú v podivných štvorhranných budovách zvaných supermarkety. Celé večery sa pozerali na pohybujúce obrázky v akejsi krabici a hodiny rozprávali do malých škatuliek. Prežívanie ľudí dole pod lesom zďaleka nazáviselo od ich vedomostí, zručností a nástrojov. Ich chyby opravovali vedomostí, zručnosti a nástroje Masy. Jeden človek nemal a nemá v takom svete význam. Jeden človek nevie urobiť nič. Vie obsluhovať telefón, ale nevie ho urobiť. Vie obsluhovať počítač, ale nevie ho skonštruovať. Vie jazdiť v aute alebo lietať v lietadle, ale žiaden z tých dopravných prostriedkov nevie postaviť. Komunikuje internetom, ktorý ale bol vytvorený a funguje vďaka práci miliónov ľudí. Jeden človek stratil v takomto svete šancu prežiť. A do takého sveta prišiel vlk Uro.
Uro dostal na bývanie od človeka škatuľu s plochou čosi okolo troch štvorcových metrov. Človek sa oň staral. Dobre. Podľa najlepších ľudských vedomostí. V čase keď vlčia matka učila svoje deti plaziť sa vo vysokej tráve, vyhľadávať suché miesta pod jedľami alebo stopovať jeleňov, Uro dostával pravidelne do svojej misky psie granule a raz týždenne mu človek poskytol možnosť prejsť sa po blízkej lúke.
Na šnúre uviazanej okolo huňatého vlčieho krku.
Uro v trojmetrovej krabici rástol. V čase keď jeho rovesníci tam hore v lese už dávno lovili nielen myši, ale už aj všeličo väčšie, Uro bol rád, keď cez pletivo zazrel kúsok mesačného kosáka. V čase keď dospieval, dospievali už aj jeho príbuzní nad dedinou. Každý z tých vlkov, tam hore, už niečo vedel. Jeden bol excelentný stopár, neunikla mu žiadna stopa. Druhý sa vyznal v teréne a tretí bol výborný lovec. Navzájom sa predvádzali a začali pred svorkou ukazovať kto z nich má najviac zručností a vedomostí. Aby práve vďaka nemu rodina mohla v budúcnosti v pohode prežívať.
Aj Uro začal ukazovať svojmu Človeku, čo všetko vie. Ukázal ako vie krásne zavýjať. A ľudia v dedine Človeku hneď povedali, že privoláva vlkolakov. Uro ukázal ako rýchlo a krásne sa vie podhrabať pod plotom a celej dedine predviedol svoj pekný kožuch. A ľudia v dedine hneď povedali Človeku, že privoláva do dediny svorky vlkov, ktoré zjedia ich deti. Tak Človek vyhnal Ura do jedľovobukového lesa. Vĺčko Uro, ktorý neabsolvoval povinnú vlčiu školskú dochádzku, a vôbec nevedel čo má v lese robiť, sa po niekoľkých hodinách celý prestrašený vrátil späť do svojej škatule.
Uro definitívne stratil šancu v tomto svete prežiť.
Mal už ale dva roky a to je pre vlka čas dospelosti. Uro chcel byť ten, kto určuje, kde sa pôjde na nákup a aké granule sa do domácnosti donesú. Uro chcel byť ten, kto určí, kto do domu môže prísť a kto nie. On, potencionálny alfa samec, bol ten, čo čakal, či Človek príjme jeho vodcovstvo alebo bude ďalej veliť on. Človek ale netušil, čo má robiť a Urove výpady chápal ako vlčie šialenstvo.
Namiesto toho, aby využil nástroje človeka a vlastnými rukami a zubami ukázal Urovi, kto v rodine velí, rozhodol sa použiť nástroj Masy. A odsúdil Ura na smrť zastrelením.
Urov príbeh som sledoval od samých počiatkov a toto riešenie mi neprišlo ako najlepšie. Navrhol som Človeku iné. Ura vykúpime. Výkupné zaplatili absolventi týždenného kurzu stopovania vlkov vo východoslovenských lesoch, ktorý som v tom čase viedol.
Tým moje problémy neskončili, ale začali. Vlka Ura , neschopného žiť vo voľnej prírode, nechcela prijať žiadna zoologická záhrada so slušnými ubytovacími podmienkami. Týždne bežali a Človek začínal byť už veľmi nervózny. Až príchod skupinky západoeurópanov, z organizácie podporujúcej záchranu vlkov, vykresal v Urovi, ale aj vo mne nádej. Márnu.
Uspávajúce tabletky možno fungovali na neduživých západoeurópskych psov, ale nefungovali na Ura. Jedna, druhá, tretia...Dávkovanie zastavil prítomný veterinár pretože hrozil kolaps Ura, ktorý bol po tých drogách živší a živší.
O mesiac prišla skupinka opäť. A zo vzdialenosti 900 kilometrov doniesla narkotizačné strely. Jedna, druhá, tretia... Strieľanie zastavil prítomný veterinár, pretože opäť hrozilo zrútenie nášho vĺčka, ktorý neodpadol do spánku ani po poslednej injekcii.
Pochopil som, že tí naši východoslovenskí vlci sú riadni bujaci!
Vykúpenie Ura zaistilo nakoniec naše obyčajné ZOO Bojnice, ktoré preň nielen poskytlo luxusné ubytovacie priestory, hodné vlčieho dôchodcu, ale jeho pracovníci utrápeného vlka Ura aj bezpečne a bez problémov uspali a dopravili do Bojníc.
Na deň vykúpenia vlka menom Uro pamätám ako keby to bolo dnes. Bol podvečer a spiaceho Ura nakladali do auta.
A Človek plakal.
Až budete v Bojnickom ZOO prekrížte si ruky na prsiach a pozdravte Ura odo mňa aj od Človeka.
