Základom Erikovej diplomovej práce bolo porovnanie správania sa medveďov v územiach s intenzívnym lesným hospodárením a v územiach s minimálnym ľudským vplyvom. Pre niekoho prekvapujúco z tohto porovnania vyplýva, že problémy s otravnými medveďmi, ktoré môžu byť v istých situáciách nebezpečné pre ľudí alebo ich majetok, sú práve v oblastiach, kde sa intenzívne poľuje a vykonáva lesohospodárska činnosť.
Na miestach, kde si medvede robia, čo oni chcú, je s nimi pokoj. Neotravujú ľudí, nelezú do kontejnerov po odpadky a nežerú ovce. Väčšinou preto, že v týchto lesoch kontejnery, odpadky, ovce a ľudia nie sú. A aj preto, že každý medveď z tejto komunity dostane solídnu medvediu výchovu v poriadnej medvedej škôlke. To samozrejme neznamená, že si taký poriadny medveď nechá od človeka skákať po hlave.
V tých tajomných medvedích divokých horách videl Erik už všeličo. Jedna príhoda ale dokazuje, že to, čo dokáže vymyslieť život, vysoko presahuje možnosti aj mojej bohatej fantázie.
Bolo to pred niekoľkými rokmi kdesi v Západných Tatrách. Erik stúpal hore ľudoprázdnou dolinou. Odrazu začul dychčanie a onedlho uvidel aj zdroj tohto zvuku. Dole dolinou sa rútil turista. Ako sa ukázalo - zahraničný. Pomaly naberajúc dych začal Erikovi česky popisovať stretnutie s tajomným zverom veľkého vzrastu a obrovskými chlpatými ľudskými rukami. Milý vysokohorský turista si vedľa kolónie svišťov, na mieste, kde to samozrejme nie je dovolené, rozložil minulú noc stan. Ledva zaspal pokojným spánkom narušiteľa chráneného územia, ozvalo sa veľmi blízko stanu fučanie, ktoré nevedel pripísať žiadnemu tvorovi, s ktorým sa doteraz stretol.
Chytil do ruky nôž a čakal. Fučanie sa približovalo a zväčšovalo. Ohrozenie začínalo byť veľmi reálne. Turista v tme očakával útok, len nevedel koho. Zrazu začul, ako sa tajomný tvor začal podhrabávať pod stan. Český narušiteľ slovenskej rezervácie zapálil svetlo. Uvidel, ako sa podlážka stanu roztrhla a uprostred jeho obydlia sa objavila veľká chlpatá ruka.
Minúty plynuli a ruka uprostred stanu čakala. Až turistu konečne napadlo namastiť chlieb s maslom a drzej ruke ho podať. Ruka zovrela chlieb a zmizla v tme. Po krátkej pauze vyplnenej intenzívnym mľaskaním sa ruka v diere objavila opäť. Kývajúci chlpatý prst jasne naznačoval čo ruka očakáva.
A tak v diere uprostred stanu postupne zmizli chleby s maslom, paštétou Májkou, slanina, syry, sardinky v paradajkovej omáčke i olivovom oleji. Úbohý turista prišiel za niekoľko minút o všetky svoje zásoby potravín, ktoré mu mali vydržať desať dní.
Ako sa ukázalo, jeho záchrana bola len dočasná. Potraviny došli, ale ruka sa dožadovala neustáleho prísunu jedla. Spotenému turistovi preblesklo hlavou jediné slovo: Yeti. Spomenul si na nejakú podivnú príručku o tom ako sa správať pri stretnutiach s himalajskými tvormi a začal triasť celým stanom, čo skutočne na chvíľu Yetiho ukľudnilo. Po hodine vyrazil vydesený turista zo svojho úkrytu dole do doliny.
Tam stretol Erika.
Vydali sa spoločne hore, na miesto nočného stretnutia. Miesto neďaleko svišťov vyzeralo ako po wrestlingovom zápase. Po lúčke sa povaľovalo množstvo obalov z potravín a uprostred stál stan s dierou v podlážke. Okraje diery boli ako keby rozstrihnuté na päť častí.
Erikovi sa hneď rozjasnilo.
Nebol to tibetský Yeti.
Českého turistu prestrašil obyčajný slovenský medveď.
Nie je to nič zlé. Turista mu vliezol do kuchyne a spálne a môže byť rád, že vyviazol len s takýmto výpalným. Určite by nebol spokojný, keby sa mu v jeho sídliskovom byte v Českej Lípe, uprostred leta, nejaký slovenský macko rozhodol pozerať večer v obývacej izbe televízor.
Vážení ľudia, rozhodli sme sa na tomto svete žiť spolu so zvieratami. Dokážeme sa vzdať v ich prospech využívania malej časti našej prírody, alebo to s tým spolužitím nemyslíme až tak vážne?
