Ježiško smädom zahanbený

Blonďáčik, neboj sa, ja ťa neuhryznem.Blonďáčik, veď ja ani neviem kto si. A podobné argumenty.Blonďáčik však má čosi na rováši, očkami uhýba.I zamyslel som sa nad nervozitou Ježiška postávajúceho na našej chodbe. Mal vari pred chvíľou pohlavný styk? Nechal som ho tam stáť, nech sa na zárubňu pozerá sám. Dôležité je aby mi neukradol moje lóve. Nane love nane cháles.V kúpeľni sa svietilo.Z kohútika kvapkala voda. Na rohu vane stála fľaša mitie. V kúte trpezlivo existovalo vedro. Steny i strop boli biele. Boiler vo svojich užitočných útrobách zohrieval vodu.Pre mňa.Pre nich.Pre postkoitálneho Ježiška.Vnikol som do kuchynských priestorov. Náš stromček odolával nadvláde bezduchých predmetov dôstojne-rástol vzpriamene a zelenal sa. Trošku som ho polial vodou z plastovej fľaše. Nikto iný to nespraví. Rozhodol som sa, že poumývam riad. Namiesto toho som sa však napil vody. Nevypil som jej veľa, skôr tak akurát, ani veľa ani málo, zlatá stredná cesta.Čosi mi v tej kuchyni prekážalo. Nie, nebola to spomienka na Ježiška s kopuláciou v očiach.Zalieval ma pot. Vysychal som... Takže preto tá kuchynská expedícia, to chodbové rande s Ježiškom zo slipami s pohlavnou tryznou, s kvapkaním a zohrievaním!Túto malú insenáciu riadil pohár vody. Ešte pred svojim stvorením ťahal za nitky. Krištáľ porozumenia ma vzápätí naplnil pokojom a sebavedomím.A Ježiško?Ten sa zbytok dňa skrýval v prítmí dočasného útočiska a v jeho hranatom bezpečí sa vylizoval zo svojich duševných rán.