Hneď po Veľkej noci, teda v utorok, som sa rozhodol, že sa tej vane zbavím. Stála totiž uprostred záhrady a veľmi mi prekážala. Bránila mi v pohybe a svojou belobou narúšala moje predstavy o prirodzených farbách záhrady- mám na mysli zelenú, hnedú, šedú, šedohnedú, žltú, kaki a tiež červenú s jej nespočetnými variáciami. Bola mi tŕňom v oku, zdrojom znechutenia a iritácie. Bože, tá vaňa ma srala! Pri pohľade na ňu sa mi začínali chvieť kútiky úst a triasť kolená. Zatínal som päste a zúrivo odpľúval- raz pred seba, potom smerom v ktorom mám primontovanú ruku na písanie, skrutkovanie a špŕtanie si v nose a nakoniec smerom k ruke, na ktorej nosím hodinky a ktorou tak znamenite jabuje. Opľul som aj samotnú vaňu a ríbezľový krík. Trochu mi z toho vyschlo v krku, priznám sa.