Venčím zmiju

Moja Simona je tiež na konci potravinového reťazca. Osobne ju zaraďujem zhruba medzi lososy a tie miniatúrne pralesné opičky. Čo sa však jej plemena týka, je neprekonateľná. V zúrivých šarvátkach ponížila aspoň tucet svojich súkmeňovcov. Skučiac a alibisticky krvácajúc, od nej zutekalo mnoho vyčesaných naiviek. Pripisujeme to zúrivosti, s ktorou do boja nastupuje. Žiadne vyčkávanie a priposraté hodnotenie súpera. Raz dva a hotovo. Čistá práca. Vždy jej držím palce.Tentokrát sa scenár trochu pokrivil, preinačil. Nejaký senilný anonym na trávnik pred našim vchodom vyhodil kuracie kosti. Moja bojová hračka ich vyňuchala. Ono vysrať sa na kosti, psí žalúdok je odolný. Vtáčia kostra je však dutá a keď ju Simona prehryzne, môže si vzniknutou ostrou hranou poškodiť pažerák a podobne. A môže zahynúť! Odísť za Winetuom! Už žiadne granule a vyspávanie na gauči, žiadne súboje a psie radosti!Posledné Aúúúúú a náčelník Apačov je na obzore. Zakročil som. Chcel som jej ten nahnitý sajrajt zrekvírovať, odňať. Zahodiť na bezpečnú vzdialenosť. A ona ma, kuva nevďačná, pohrýzla! Zubami, ktorými to svinstvo drvila! Predstavte si, že topiaca sa osoba uhryzne starého džentlmena Hasselhofa! Je to v poriadku? Má tá beštia svedomie? Váži si ma aspoň trochu? Dal som jej mentorské zaucho. Sedí na gauči a pozoruje môj štíhly krk. Som pripravený, som v strehu, mám sa na pozore…