Cigaretový Joe

Vyrastal som na sídlisku. Partička, v ktorej som sa vyskytoval, umiernene športovala, nepreháňala to zo školskými aktivitami, nevynikala v rasizme a na zber lesných plodov otvorene kašľala. Sedávali sme na schodoch, vedúcich do paneláku, a snívali o nových teniskách. Keď nás to prestalo baviť, rozbili sme okno na kotolni. Alebo sme zmlátili nejakého playboya. Hokej sme hrali s lacnými hokejkami. Naša futbalová lopta bola v spoločnom vlastníctve. Basketbalový kôš sme nemali. Obliekali sme sa ako čuráci a počúvali sme Metallicu a Kabát.Sídlisko nám s postupom času pripadalo čoraz menšie. Naše mutujúce hlasy zneli čoraz znudenejšie. Konečne niekoho napadlo, že môžeme začať fajčiť a zaujať tým odbojnejšiu pozíciu. A tak sme začali. Nebol s tým žiadny problém. Iniciácia bola nepríjemná. Niekto zvracal. Niekto nezvracal. Kašľali sme všetci. A potom sme sa do toho dostali. Do detskej nikotínovej ilegality myslím. Fajčili sme ako potkani v pivniciach, ako partizáni v opustených podchodoch a ako králi na okolitých lúkach. S cigárom v ústach som kamošovi vysvetľoval môj komplikovaný vzťah k modrookej Zuzke. On seriózne pritakával a, vydychujúc dym, mi dával bezcenné, stručné rady…Potom začala partička postupne rednúť. Čas nás rozprášil po rôznych školách, nepriaznivé okolnosti nás z nich vyhadzovali a prijímali na ďalšie. Dostavili sa brigády a prvé zamestnania. Dospeli sme, nech to už znamená čokoľvek.Trochu patosu- Spoločenstvo Dymu sme zachovali. Teda aspoň väčšina z nás.Spája nás neviditeľné puto raňajšieho kašľa a potešenia s kávy a cigarety. Žalostné výstupy na všadeprítomné kopce. Futbal, ktorý pripomína hru aktívnych dôchodcov. Drobné neurózy spôsobené nedostatkom tabaku. Kacírske, neprajné okolie. To nás naďalej spája.A to by stačilo.Som teda Cigaretový Joe a toto je môj odfláknutý príbeh.