Ale pekne po poriadku.. Cesta do slovenskej letnej destinácie, ktorá nám mala priniesť nielen financie, ale aj akési zážitky, skúsenosti do života a zodpovednosť za samé seba, ubehla prekvapivo rýchlo. Tešili sme sa. Pochopiteľne. Každá z nás mala v hlave iné predstavy o práci, ktorá nás čaká, no určite neboli ani zďaleka podobné skutočnosti.
Najskôr sme si poobzerali areál, v ktorom sme mali najbližšie dva mesiace žiť. No vyzeralo to neskutočne. Neskutočne výborne.
Prvé dni boli fajn. V kuchyni sme pracovali štyri, takže aj práca nám šla celkom od ruky. Jedna druhej sme pomáhali a prácu si delili rovnakým dielom.
Ďalšie dni však boli sprevádzané preplakanými večerami, práca v kuchyni sa stala nočnou morou a mojou priateľkou sa znovu stala cigareta. V pohode som za deň vyfajčila aj 15 cigariet. Mohli mi slzy tiecť akýmkoľvek prúdom, po tabakovej kráľovnej bolo všetko v poriadku.
Spočiatku som to brala s nadhľadom, presviedčala som samú seba, že ide o dobrú vec, a že práca predsa ešte nikoho nezabila. Možnože je to nová skúsenosť, ktorá mi zmení život. Rozhodla som sa z toho vyťažiť čo najviac. Veď čo iné mi zostávalo, keď som bola 350 kilometrov od domu.
Neskôr, keď nám jedna pracovná sila odpadla a práce stále pribúdalo, som už rumázgala ako malá. Bolo toho na mňa skutočne priveľa. Možno nie tak fyzicky ako psychicky. Som človek, ktorý nenávidí zhon a nedokáže pracovať pod tlakom, keď mu v priebehu pár minút dáte všetky možné úlohy, zosype sa. Veď usúďte.. je to choré.
Okrem iného som dieťa z dobre situovanej a usporiadanej rodiny, ktorému dodnes nič nechýbalo. Naši mi splnili takmer všetko, čo mi na očiach uvideli a ani moje časté vrtochy ich nedokázali rozhodiť.. Preto je celkom pochopiteľné, prečo som sa k práci stavala s takýmto odporom. Nechcem samú seba ospravedlňovať, jednoducho hľadám všetky dôsledky, ktoré by mohli toto moje správanie zapríčiniť.
Aby som bližšie priblížila náplň práce, skúsim to zhrnúť do niekoľkých riadkov.
- Naša práca trvala denne desať hodín. Aj keď, mám prepracovať takmer polovicu dňa? No dobre. Tento fakt som si rýchlo osvojila.
- Pracovať denne za 500 Sk, to už také priaznivé nebolo, ale dobre.. Áno, už som počula teórie o hospodárskej kríze, ktorá dopadá na celkovú ekonomiku. No podľa môjho názoru, vykonaná práca nebola dostatočne ohodnotená. Ale to dnes nikoho nezaujíma..
- Spoločnosť nám robili aj bezpečnostné kamery visiace na každom kroku a oproti za stolíkom nás neustále pozorovali šéfovi rodičia či skutočne pracujeme ako máme, a či nás azda neplatia za nič. Dedulo húlil vodnú fajku a babina k nám neustále chodila po krajec chleba..
- Riady sme umývali aj niekoľkokrát stále dokola, utierali do odporne zapáchajúcich utierok?? Nie.. posteľných plachiet!! A niečo ako základy hygieny? To nikomu nič nehovorilo.
- A sem-tam keď večer spŕchlo a voda sa dostala až do skladu, veruže aj tú sme odtiaľ museli odčrpkávať plastovým smetárikom.
- Taktiež bolo našou úlohou prejaviť aj kreatívnu stránku pri robení oblohy..
Čo ma však neskutočne vytáčalo, bol prístup k nám – dievčatám. Zatiaľ čo chlapci mali lukratívnejšie pozície – barman na DISKOTÉKE a správca diskotéky, boli slečny ako my – dievčatá pre všetko, alebo čašníčky. Nehovorím, že práca chalanov bola ľahká, no s tou našou sa ani z ďaleka nedala porovnať. Nečudo, veď šéfom bol samotný arab, ktorý hrabal všetko ku sebe. No chlapík.. Bol za vodou. Očividne nami pohŕdal a cítil sa byť nadradeným.
A bol známy svojou vetou: „Ak sa ti nepáči, môžeš ísť“. Jednoducho, ten sa nebavil.
Avšak, nočný život bol fajn. Celé stredisko sa hmýrilo mladými zabávajúcimi ľuďmi, žilo sa tam v pravom slova zmysle, diskotéka praskala vo švíkoch a o zábavu a nové kontakty nebola núdza.
No my ako brigádnici sme na častú zábavu extra času nemali. Večer makačka do neskorých hodín, ráno robota od dopoludnia. A len tak si niečo popíjať? To sme si tiež veľmi nemohli dovoliť. Režim, ktorý nám šéf nástolil, bol prinajlepšom smiešny. A vzhľadom na to, že sme boli prevažná kopa dospelých ľudí, mali sme večierku o 2.00! a niečo a zoznamovanie s cudzími chlapcami malo taktiež svoje hranice..
V jeden nedeľný večer som toho už mala akurát tak dosť a zbalila som švestky. Tesne pred Ružomberokom som našim s takým neistým hlasom oznámila, že prídem o pár týždňov skôr, teda dnes. Mala som obavy z ich reakcie. A presne som vedela čobude nasledovať - tatkove kázne a mamkine výčitky.
Viem, sklamala som nielen rodičov, ale predovšetkým samú seba. Chcela som konečne urobiť niečo sama, bez toho aby som mala matku v pätách, a otca za ušami aká som neschopná.
Aby som však nezabudla – moja veľká vďaka patrí jednému úžasnému človeku, ktorý mi dodával odvahu a rozumy od samého začiatku a keď som to najviac potrebovala. Aj vďaka nemu som v to vydržala dlhšie, ako bolo možné. Slová tohto človeka mali niečo do seba, boli plné pravdy a dávali mi životodárny pocit. Napriek tomu, že som stále so seba robila chudinku, ON ma podporoval a rozumel mi.
Taktiež ďakujem za možnosť poznať niekoľko skvelých slečien. Katku a Simču z vedľajšej izby, Ivanku - našu spolubývajúcu, ktorá chcela hľadať komára pri zasvietenom svetle :D..
Tieto dva týždne prežité mimo domova mi však ukázali niečo skutočné – toto je realita..
