Ľubica Juriňáková
Čas ešte nikdy neplynul tak pomaly
Poctivo rátam mesiace, týždne, dni. Minúty a sekundy. Koľko ich už ubehlo a koľko ich ešte ubehne, kým...
Po páde bála som sa znovu vzlietnuť. No vzlietla som! A poriadne vysoko.. Stratená v čase, zmätená v dave. Celkom maličká čakajúc naplniť vlastný osud a ľúbiť samú seba so všetkým čo mám. Nech je svet aký chce - neprestanem veriť v dobrotu a oddanosť. Zoznam autorových rubrík: Hodné zamyslenia, Na kus reči, Príliš moje, Rýmy bez rýmov
Zoznam článkov blogera
Ľubica Juriňáková
Kedy začnem veriť tomu tichému hlasu vo vnútri?
Prebudila som sa na hlasné klaksóny z ulice do slnečného rána. Presne v tej deň, kedy sa tajomne pousmiala a potichu mi zašepkala – „Ja som ti to hovorila!“
Ľubica Juriňáková
To, čo ešte stále bolí
Keď už slnko na večer zapadne a ľudia pri rozčítaných knihách zažínajú malé lampy, ja mám tú česť vidieť slnečné lúče tam kdesi hore nad oblakmi.
Ľubica Juriňáková
Ako včera tak aj dnes. A aj zajtra..
Tahliya street je jedna z najfrekventovanejších ulíc v prístavnom meste Jeddah. A to extrémne. Hlavne v noci.
Ľubica Juriňáková
Keď raz zablúdim..
Zašla som si na horúce gaštany. Konečne. Odetá jesenným vetrom, chladnou vôňou takmer dokonalého podvečera a v ušiach znejúca sentimentálna etuda padajúceho lístia ma preniesli opäť kamsi, odkiaľ sa len ťažko vraciam..
Ľubica Juriňáková
Zmierenie
Keď uverím, že som rovnaká ako ony, tak rovnaká naozaj budem. Stanem sa ňou. Ale ak začnem veriť svojej výnimočnosti, naveky ňou ostanem.
Ľubica Juriňáková
Dovoľ mi byť mnou!
Ako by povedala tá, ktorá tu už nie je - žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa navarí.. A mala by pravdu.. Opäť..
Ľubica Juriňáková
Kde to vlastne som?
„Na ceste k sebe, k vnútornému vyrovnaniu a balansu, musíme prejsť mnohými extrémami, opačnými pólmi. Vyskúšať si oboje a najskôr potom nájsť tú strednú cestu", našli by sme úryvok v príručke silného bojovníka, alebo v nejednom sprievodcovi východných náboženstiev..
Ľubica Juriňáková
Odvaha pozerať do slnka
Už veľmi dlho som sa zo zeme nezahľadela na zelené stromy vo vetre a nehľadala v nich obrazce - bielu kačicu či austrálskeho psa. Ani slovám oblakov už dlhší čas nenačúvam. Nie som schopná zachytiť plávajúce labute ani veľavravné odkazy písané tajomnou rečou náhodného kŕdľa vtákov.
Ľubica Juriňáková
Banánový krém a čokoláda
Večer som rozhodla vypnúť si vlasy vysoko k nebu. Vyzeralo to napodiv milo, no vzápätí som si uvedomila svoj krivý nos..
Ľubica Juriňáková
Náplasť na srdce
Človek ktorý sa nevie poučiť z minulosti, nezaslúži si budúcnosť - povedal raz ktosi. Ja som na sklonku starého roka dostala možnosť opäť si tú pre mňa vlastnú zaslúžiť.
Ľubica Juriňáková
Keď nebo plače
Som presvedčená o tom, že až v momente kedy človek nájde súhru medzi telom, mysľou a dušou dokáže byť šťastný.. Pravdepodobne som o kúsok vpred!
Ľubica Juriňáková
Duša sa vyžíva v minulosti
Nádych ťa oživuje. Nádych ťa posilňuje. Nádych ťa oslobodzuje. Nádych ťa premieňa! Jediné pre čo som sa dnes skutočne rozhodla je odpustenie. Odpustenie z veľkej lásky k tomu, čo zo mňa ešte dokázalo zostať.
Ľubica Juriňáková
Miluj ma
Milujem nočné prechádzky ľudoživým veľkomestom uprostred tmavej noci. V príjemnej spoločnosti. Alebo aj bez nej. Keď nepočujem vlastný krok a až zvuk blížiacej sa električky ma prebudí.
Ľubica Juriňáková
Ako kvety vädnú..
Ďakujem náhodám a mojej nevedomosti hrať piškvorky. A ďakujem aj za to, že v ten podvečer som sa premohla vstať z postele a ísť na prednášku z informatiky. Nenamaľovaná a bez podkladov..
reklama
Ľubica Juriňáková
Keď som sa rozhodla ožiť..
Prestaň už konečne zadržiavať dych pod vodou! Vynor sa spod nej a začni zhlboka dýchať. Tak, ako je to pre teba prirodzené. Tak, ako to potrebuješ aby si prežil..
Ľubica Juriňáková
Čiara
Obklopení bielym prachom, beží popri mne a o chvíľu ma míňa. Pošmykne sa a spadne. Vstane a opráši sa, hlasno sa pritom smeje do tmy.. Naťahuje ku mne holé ruky a s úsmevom na tvári ma ubezpečuje, že to zvládneme. Núti ma vložiť moje dlane do tých jeho studených, no ja ich len zasuniem hlbšie do vrecka. Rozplačem sa a zlomeným hlasom odvrknem, že to zvládnem sama. Typické. Vždy chcem predsa všetko zvládnuť sama, nechcem veriť sile ramien iných ľudí. Úprimne sa mu dušujem, že sa cítim byť k ničomu. On sa zháči a povie, že som tá najlepšia na svete. Myslím na to aké klišé práve vypustil do sveta.. A tak schovám tvár pred studeným snehom a kráčam hore zasneženou ulicou..
Ľubica Juriňáková
Kvapka vody..
Pokiaľ človek prestáva veriť v silu priateľstva, lásky, viery či akejkoľvek inej veci, ktorej v živote pripisuje dôležité miesto, opúšťa sa a prestáva žiť. Prestáva snívať, prestáva dýchať. A zrazu akoby každý jeden deň nemal konca. Alebo naopak - Dni plynú oveľa rýchlejšie a plody tohto obdobia nie sú ani zďaleka badateľné. Človek uteká pred svetom, pred sebou a pred ľuďmi. .
Ľubica Juriňáková
Skrývačka za dúhu
Začínam rozumieť významu matkiných upracovaných dlaní a ich tepla, zovretia, ktoré je nenahraditeľné. Keď si ma k sebe privinie a hladká ma, keď počujem biť jej srdce tak blízko, cítim sa obklopená všetkým! Cítim potlačený žiaľ a svetlé fľaky sa belejú pomedzi tmavé chmáry. Cítim porozumenie bez jediného slova. Cítim úľavu a pocit porazenia je dávno preč..
