4. november – pre mnohých úplne obyčajný deň. Aj pre nás – študentov gymnázia. Avšak len do určitého okamihu..
Sotva som ho poznala. Myslím, že nikdy som s ním neprehodila ani jediné slovo, nepozdravila sa, nepadol ani náznak úsmevu. Možno sme si venovali pár pohľadov. Aj to však nedopatrením alebo úplnou náhodou.
Nemám teraz v pláne rozpisovať sa, ako veľmi mi chýba, čo všetko pre mňa znamenal.. Nepoznali sme sa. Vídavali sme sa na chodbe. To je celé.
Avšak pocit, ktorý vo mne nastal v okamihu pravdy nedokážem presne popísať. Bola to akási úzkosť, bezmocnosť a prázdnota. Pocit neschopnosti. Pocit kričať do davu. Pocit straty. A možno mám aj výčitky voči sebe samej. Neviem..
Myslím si, že v každom z nás, aj v tom ktorý ho poznal, aj v tom ktorý ho nepoznal, to poriadne pohlo. Predsa len bol to mladý človek. Určite mal veľa snov a ilúzii. Ciele, ktoré chcel dosiahnuť.
A jedným jediným okamihom sa všetko nenávratne zmenilo..
Hraničné situácie akosi podvedome prinútia človeka zamýšľať sa, možno prehodnotiť správanie voči iným, prehodnotiť svoj vlastný život, svoje priority a vzťahy samé o sebe.
Možno mu pripomenú stratený a zanedbaný čas.
Nútia ho zamýšľať sa nad tým, čo sa ho bezprostredne týka alebo nie. Hľadať naivné špekulácie na otázky keby bolo keby..
Nepoznám štatistiky, neviem čo hovoria čísla z prieskumov, ale v priebehu jedného dňa odchádza z tohto sveta mnoho ľudí. Niektorí preto že musia, ostatní preto že chcú.
Mnohé ľudské nešťastia vo mne vyvolávajú pocit zraniteľnosti. Hromadia sa vo mne pocity, ktoré sa dajú ťažko opísať slovami. Uvedomila som si zraniteľnosť a zároveň silu človeka. Možno dokáže stavať mrakodrapy jednoducho a rýchlo ako domček z karát alebo viesť veľkú firmu, vytvárať technológie a výdobytky posúvajúce vedu dopredu, no voči osudu - živelným katastrofám či smrti je nekompromisne bezmocný.
Uvedomila som si, čo všetko sa mení každým okamihom. Ale aj to, že skutočne každá sekunda, každý okamih je jedinečný a nenavrátiteľný. Že stačí stotina sekundy, aby sa niekomu možno zmenil celý svet.
Zisťujem svoje nedostatky a slabé miesta, ktoré by sa patrilo niečím oblepiť. Ale niečím skutočným.
Celý život je vlastne taký nevyspytateľný.
Pretože pre mnohých už ďalší zajtrajšok nemusí byť realitou. Ako v tomto jednom z mnohých príbehov.
Každý deň je nová šanca. Šanca byť lepším..
