Celkom sa mi páčia dni kedy môžem zostať doma. Nikam nemusím. Nič nemusím. Pri pohľade spoza okna na padajúcu chladný dážď a tmavú oblohu sa mi vybavila v hlave myšlienka, aké praktické by bolo stať sa človekom bez citov – necítiť ľútosť, bolesť, nepotrebnosť ani zbytočnosť. Necítiť to, čo nás ľudí tak ubíja, berie energiu a núti nás robiť potupné činy, za ktoré by sme si občas buchli hlavu o niečo tvrdé.
Byť človekom, ktorý je so všetkým spokojný a vyrovnaný, ľahostajný zároveň, žijúci si svoj stereotypný život - Človekom, ktorý nečaká na inak všedné zvonenie telefónu, nečaká na prvý krok ale proste ho urobí, nepovaľuje sa všade tam, kde je to aspoň trochu možné, ktorý ide tam kam chce a s kým chce.
Nespomínam si kedy presne sa vo mne znovu tieto pocity obviňovania a spätného obhajovania objavili, no cítim ich, registrujem ich. A ich prítomnosť mi život vôbec neuľahčuje – práve naopak. Rušia mi spánok, chuť do jedla, sústredenosť. Nútia moju predstavivosť dávať dokopy rozličné sny a predsudky, plánovať a predvídať budúcnosť. Keď zavriem oči je to najhoršie. Vidím všetko to čo by bolo keby bolo.
Čakám.. že sa všetko niekam pohne.. že sa niečo zmení.. Čakám.. Asi zbytočne..
Znova to nie som ja. Znova sa schovávam pred realitou medzi štyri steny. Tvárim sa, že je všetko oukej, priateľov odbíjam so slovami takmer úplnej beztiaže. A pritom stačí pieseň s hlbším textom a pár osminových nôt. Znovu som tam.. Siaham po zbierkach typu Život (Paul Coelho) a hľadám napísané čierne na bielom niečo, čo ma vytiahne z tých sračiek. Ale ZASE len na chvíľu. Často sa hnevám sama na seba, prečo mi na všetkom, i tom nepodstatnom tak veľmi záleží.. Prečo nad všetkým len nekonečne dlho premýšľam? Prečo problémy nevezmem do vlastných rúk a nezačnem ich riešiť?! Čakám kým sa vyriešia, alebo prestanú byť pre mňa podstatné.
Chcela by som samú seba presvedčiť, ako veľmi mi je všetko ľahostajné a aká vyrovnaná osobnosť sa vo mne skrýva. A pritom sa môžem porovnať s domčekom z karát – zafúka silnejší vietor a spúšť je na svete.
Vlastním asi tú najnestabilnejšiu povahu aká je u človeka definovateľná. Všetko čo narúša rovnováhu znášam zle. Pritom sa snažím pôsobiť navonok ako tvrďas, človek s osobnosťou – ľudí si držím od tela ironickými poznámkami.. a pritom?.. som obyčajný slaboch.
Prečo vždy musím chcieť to, čo nemôžem dostať? Nie vlastniť, len mať ten hlúpy pocit, že niekomu na mne záleží.
Je to zlé keď už ani samotný tabak mi nedodáva tie blažené pocity čo predtým..
Chcem byť niekým.. hm.. úplne iným – chcem cítiť život.. Ale.. kde mám začať?
Neviem či je to ľahostajnosť, odpor alebo neschopnosť, v každom prípade ma tieto reakcie ničia. Špekulujem a kombinujem ako je to len možné.. Miestami sa až cítim trápne.
Ešte stále sa cítim ako 15-ročná bezhlavá dáma, ktorá sa chce páčiť. Tá, ktorá má všetko akože „v paži“, no pritom jej na všetkom záleží. Ísť v piatok s babami na pár panákov a potom niekam zakotviť. Naivne tvrdiť že dáko bolo dáko bude. Chce sa zmeniť a dobyť svet – no uvedomuje si, že to tak nemôže byť navždy. Že v jedno ráno sa zobudí a zistí, že prišiel čas dospieť – či chce, alebo nie. Nerozumiem. Pripadám si sama sebe hlúpu. Tak detsky a nedozreto.
