Rozchod dvoch ľudí nie je otázkou jedného. Tak, ako sú na vzťah dvaja, tak sa aj problémy týkajú oboch. Veď to poznáte. Keď človek nájde svoju lásku, spriaznenú dušu, s ktorou si rozumie, je šťastím celý bez seba. Často obetuje viac, ako by za normálnych okolností neobetoval.
Všetek svoj čase venuje jemu, všetky myšlienky upriami len na neho, začína zmýšľať podobne ako on a zabúda na bývalé priority – škola? priatelia? To sú už len pojmy, ktoré patria do minulosti. Ale keď nastane obdobie vytriezvenia a ružové okuliare sa niekam vytratia, zisťuje, že vykonal príliš mnoho obety. No vtedy je už, tuším, neskoro L.
Mám pocit, že preto to všetko tak neskutočne bolí. Aj vám sa stalo, že čokoľvek čo sa pritrafí do života, vám bývalú lásku pripomína? Je to paradox.. Skutočný paradox..
Miesta ktoré ste spolu navštívili, hudba na ktorú máte neskutočné spomienky, slová ktoré boli akýmsi indikátorom jeho osobnosti. A sem-tam potečie aj nejaká tá slzička.
Pár týždňov po osudovom rozchode sa mi naskytla príležitosť stretnúť starého známeho, s ktorým som viac-menej prestala komunikovať.. Ktovie prečo.. Strávili sme spolu pár dlhých letných večerov pri kofolke a kávičke a rozprávali sme sa. Tieto rozhovory mi veľmi pomohli nielen preto, že dotyčný mal za sebou niekoľko nevydarených vzťahov, z ktorých sa vždy dostal bez menších problémov.
Naozajstní priatelia sú ochotní vás vypočuť, dať vám rady, hovoria o svojich problémoch dúfajúc, že vy sa z chýb iných poučíte a vyhnete sa im.
Prežívam neznesiteľné peklo, opustenosť, pocit že na mne už skutočne nikomu nezáleží. A od toho sa odvíjajú aj ďalšie problémy.. Nekonečné depresie, preplakané noci, nechuť do života, akejkoľvek činnosti., pocit menejcennosti. Všetko čo robím, alebo čo by som mohla urobiť, sa mi zdá zbytočné. Áno, aj ja som sa stala obeťou.
Často sa pýtam načo som vlastne na svete, má môj život vôbec nejaké opodstatnenie?
A tak mám možnosť svoj život neustále prehodnocovať. Vylepšovať ho a stať sa plnohodnotnejším človekom. Chcem študovať. A stať sa úspešnou lekárkou ako môj starý otec. Chcem mať čas pre seba, na jesenné prechádzky mestom. Chcem počúvať ľudí, nie sa len nečinne prizerať. Chcem sa uberať tým perspektívnejším smerom.
Už nemám chuť na letný horúci flirt, ani na veľavravné pohľady.
Som akýmsi človekom bez duše.. Obalom bez duše..
A zo srdca si prajem, aby toto obdobie už bolo za mnou.
