Pri príležitosti dňa, ktorý sa do mojej pamäte vryl nie tak celkom náhodou, som si zaobstarala čistú hlavu, pokoj a samota, aby som si mohla utriediť v hlave všetky myšlienky ohľadom človeka, ktorý mi veľmi dlhý čas nedal spávať.
Prešlo 365 dní. Čosi sa vo mne búri, nechce sa mi uveriť. V priebehu jediného roka sme stihli všetko to, čo iní nestihnú ani v priebehu celého života. Možno skeptické, no maximálne ironické. V priebehu jedného roka sme sa stihli zoznámiť, zaláskovať aspoň po uši, prežiť spolu veľa pekných chvíľ, jeden druhého niečo naučiť, prežiť pár nezhôd, rozísť sa a nakoniec.. vytriezvieť..
Pamätám si na ten štvrtok, akoby to bolo včera. Po niekoľkých dňoch búrlivého chatovania J a obkukávania jeden druhého na školských chodbách, sme konečne dvojhlasne a nekompromisne zavelili – stretneme sa!
Už pekných pár dní som ho mala plnú hlavu, hoc na naše prvé spoločné stretnutie som išla skôr znechutená ako rozklepaná a šťastná zároveň. Hlavou mi vírilo enormné množstvo myšlienok. Mala som v tom všetko chaos. Chcela som to mať čím skôr za sebou a naďalej žiť svoj nerušený stereotypný život. Veď? Nebolo mi fajn?
Pamätám si, akoby to bolo dnes. Bola som však zvedavá, ale pravdupovediac mi ani na um nezišlo, že s týmto človekom prežijem najbližších šesť mesiacov – pekných chvíľ, miestami akési nezhody a kedy padlo aj pár drobných slzičiek, nejednu menšiu krízu, ktorá však ku vzťahu patrí.
Presmiali sme spolu azda niečo vyše hodinky a naše rozhovory nemali konca kraja. Zdalo sa, že máme toľko spoločného. No stále som bola názoru, že raz a nikdy viac. Nuž, asi som sa príliš páčila J. A tak sa to vyvíjalo, vlieklo a ťahalo..
Nuž.. Bum!.. Presne po šiestich mesiacoch to všetko nakoniec padlo..
Keď mi v ten podvečer povedal: „Oukej mladá končíme“, zrútil sa mi svet, ešte dlho potom som pociťovala prázdnotu zo straty. No dnes tento pocit nemám. Dovolím si tvrdiť, že náš vzťah je málinko silnejší, možno krajší? No predovšetkým kamarátsky. Stretávame sa síce len náhodami a ako osobnosť ho poznám z iného uhla. Snáď to bolo tým, že som si celý svoj život zvykla stáť jednou nohou v minulosti. Ktovie..
Napriek mnohým veciam, ktoré ma na ňom vytáčali, ale aj napriek tým, ktoré som na ňom obdivovala a ľúbila, nebolo to len o peknom, ale aj o nedostatkoch každého z nás, neobjavených miestach a pocitoch. Ale spomínam na uplynulé obdobie rada. Dnes sa už nad tým všetkým musím len uškierať, miestami si pri mojich problémoch-neproblémoch klepkám na hlavu J.
Aj dnes, priznávam, často mu hľadím do očí, no len prostredníctvom fotky. A necítim nič. Už vôbec nič. Nenávisť.. Ale kdeže.. Hnev a smútok zároveň – to je dávno za mnou.. Necítim ani to dobre známe šteklenie niekde v sebe. Napriek tomu mám veľa veľa spomienok.
Presne si nepamätám za akým účelom tieto riadky vznikali a ani to, či majú čo čitateľovi ponúknuť. Pár slov do duše? Možno chyby, ktorým môže niekto predísť vlastnou zásluhou a tým, že sa bude učiť z chýb iných.
Praktizovať teóriu mnohých nielen mladých ľudí – Klin sa klinom vybíja – ja maximálne neohľaduplné a egoistické, na najvyš to v praxi vôbec nezaberá. Viem aké je to stratiť milovaného človeka, koľko otáznikov vtedy visí nad každou spomienkou. Do života vstupuje nechuť a slzy.. Tie sú tu snáď ako na dennom poriadku.
Všetko má svoj čas! Ako nenávidím túto vetu! Asi tak veľmi, ako veľmi je jej obsah pravdivý.
Tuším akousi „inkubačnou dobou“, kým sa človek dokáže spamätať zo straty, nájsť zas samého seba, schopný zas niekomu veriť, trvá v mojom prípade pol roka – So .. Today.. I´m OK!
