Denne sa mi v mysli vynárajú tisícky otázok, ktoré nikdy nevyslovím nahlas. Sú to presne tie otázky hodné zamyslenia, nad ktorými uvažujem celkom spontánne bez zapríčinenia vlastnej ľahostajnosti. Ich znenie nie je dôležité. Posúvajú ma ďalej a dávajú tak mojej duši nový rozmer. Je neuveriteľné, koľko náhod každý deň ovplyvní náš život a prinúti nás postaviť sa proti vlastným zásadám, ktoré často, ako neskôr zistíme, nie sú ďaleko od zdravého racionálneho rozumu. Alebo naopak, dokážu nám, že aj človek je obyčajná mýliaca sa bytosť. V každom prípade nás o niečom presvedčia a zároveň nám niečo vyvrátia. Už pár dní sa vo mne skutočne všetko hromadí, len tá intenzita nebola dostatočná, ťažšie sa aj správne slová nachádzajú keď je myseľ zatemnená a presmerovaná na príjemnejšie "povinnosti". Keď sa však ráno cestou do školy zadívam na tú nádhernú rodiacu sa jar všade dookola a podvedome tuším, že aj dni sa budú predlžovať, zisťujem, že aj u mňa sa pohli ľady.
Všetko je pominuteľné. Ľahko miznúce a nenávratne preč - Ľudský život, krása strácajúca sa v dôsledku pribúdajúceho veku či zdravie, ktorého pominuteľnosť je otázkou náhody.. Deprimuje ma to. No aj vďaka tomu ma niektoré nekonkrétne muky nezožierajú. Nenútia ma veriť, nenútia ma nasledovať vlastné ošúchané finty. Našťastie! Pretože každý deň je tu možnosť začať celkom odznova. Dnes to už viem. Vďaka nemu.
Každé jeho slovo je znakom pokoja a lásky. Vlastní myšlienky, ktoré tak zbožňujem. Chcem ich počúvať každý deň, každú chvíľu. Neustále a napriek tomu ich nikdy nebudem mať dosť. Jeho objatia vyžarujú istotu a možnosť, vieru. Nádej. Aj preto ho chcem mať neustále pri sebe. Chcem cítiť jeho pohľad, vidieť úsmev, prezrádzajúci viac než vyslovené vety. Potrebujem cítiť jeho prítomnosť. Že je môj! Že ho mám! Avšak celkom nezištne. Bez nároku na „skutočne vlastniť". Vďaka slovám známeho umelca - „Láska, máš ju kým ju nemáš", sa mi dostala možnosť prehodnotiť predchádzajúce vlastné výpovede. Preto ak mám mať pána jedinečného len dovtedy kým ho nemám, tak ho radšej skutočne mať nechcem.
Ako v každom človeku, ktorý má rád, aj vo mne často rezonujú rôzne druhy pochybností - Možno sa týkajú minulosti, konkurencie a vzdialenosti, ktoré sa dokopy nedajú akosi prehliadnuť. No zároveň ma táto kombinácia učí akejsi pokore za účelom zachovania si vlastnej hrdosti.
Na jednej strane ma ubíja strach z nepoznaného a dávno zabudnutého. Pochovaného ďaleko pod čiernu zem nie práve vlastnou zásluhou. Na strane druhej chcem obetovať všetko. Do bodky všetko. Napriek riziku. Slová objatia len ťažko nahradia skutočný dotyk. Stovky napísaných viet sú v porovnaní so skutočným hlasom len malou dávkou skutočnosti. Je ďaleko. No nie tak veľmi ako sa na prvý pohľad zdá, no ani nie kdesi „za humnami". Čoraz bližšie sa dostáva ku môjmu srdcu, stáva sa jeho nepatrnou súčasťou.
Sama však s určitosťou nedokážem tvrdiť či raz budeme fungovať ako milióny iných dvojíc po celom svete. Nedokážem to potvrdiť, no nechcem to ani vyvrátiť. Jediným svetlým bodom je viere - chcem dúfať, teda veriť! Učím sa preto trpezlivosti každý deň. A existovať bez neho je pre mňa čoraz ťažšie predstaviteľné.
