Naši slovanskí predkovia si vraj nikdy nedarovali rezané kvety. Vedeli totiž, že sú zbavené prirodzeného spôsobu života a tým pádom vysávajú životnú energiu z okolia – teda z toho, čo javí známky života.. Keď aj filter farbiaci krajinu do ružova začína strácať na sile začneme hľadieť na svet skutočnými očami - Začíname vecne vnímať skutočné farby. Začíname reálne akceptovať, že listy na stromoch nemôžu byť čierne a tráva bude vždy zelená. Prijímame zákony prírody – pretože sú pevne dané – práve preto by lastovičky v zime do jednej pomrzli a medvede musia hibernovať.. Začíname súhlasiť s tým, že vzduch ktorý dýchame, prijíma do pľúc ďalších pár miliárd ľudí. Akceptujeme, že sa občas mýlime..
Neraz však chceme silou mocou bojovať proti neústupčivej prírode, ktorá sa podstatne silnejšie bráni našim pravidelným vpádom. Preto čoraz častejšie zápasíme sami so sebou. Tlačíme hlavou prudko do múru, tvrdohlavo sa zdráhame, uhýbame nátlakom vlastného JA. Možno je to spôsobené tým, že s kratšími nocami a dlhšími dňami máme menej času snívať. A v skutočnosti zrejme strácame dôveru a obdiv povzbudzujúceho okolia a naše slová už nemajú reprezentatívny podtón. Sľubujeme svetoborný prevrat, nežnú revolúciu srdca a okolie presviedčame o vážnosti vyrieknutých slov - Nenechať si predsa ubližovať a potláčať prebývajúcu osobnosť ukrytú v jedinečnom obale.. A tak sa skalopevne dušujeme, opäť raz pálime mosty, ktoré boli s piesňou na perách už stokrát obnovené s tým najkrajším úmyslom. Bojíme sa opúšťať starý známy, takmer vyľudnený no dobre prebádaný ostrov, zľavujeme z nárokov a sme ochotní sa uspokojiť s podpriemernou kvalitou kde síce necítime pohodlie a o naplnení pocitov už nemôže byť ani zmienka, no prostredie je nám to dobre známe – Tak sa prispôsobujeme. Meníme sa. Zakazujeme si byť sami sebou. Poľavujeme.. Zmenšujeme sa.. Vplyv okolia a prirodzená ľudská lenivosť nás premieňajú na skromných ľudí, ktorí veľmi rýchlo strácajú z dohľadu vytýčené méty. Podvedome cítime, že potrebujeme čosi iné
A keď zavrieme oči, vidíme sa v stoji celkom maličkí na skalnatom brale, pod ktorým je len biela para – skok by možno ani nebolel a možno by netrval ani príliš dlho.. Ale.. ..Snaha prebudiť pocity rozumom prísne zakázané znamená sa opäť nechať zahnať do tmavého kúta. Znamená to kúsok z kúska bez slnka, znamená to ruku čo ma drží pod hladinou mŕtvej rieky – aby som s ňou splynula a stala sa ňou. Znamená to opäť zo seba nechať urobiť terč silného ega. Znamená to hlúpo prijímať ľudí, ktorí by podvedome žiadali, aby som sa stala živnou pôdou pre ich neskrotiteľné ego. Znamená to opäť slzy a tvorbu nezmyselných scenárov. Znamená to čosi čo ma časom celkom pohltí, časom celkom ušliape, zamedzí mi styk so sebou. Znamená to infláciu duše..
Opäť začína boj? Otázne je, medzi čím tentokrát?
Jedna z kníh Alexandra Svijaša zo mňa urobila väčšieho človeka. Predstavila mi spôsob, ktorý ma presvedčil o tom, že aj ja môžem byť pre ľudí zaujímavá a moje rozhodnutia sú dôležité. Rovnako ako že existujú ľudia, ktorí sú s určitosťou ochotní počúvať moje slová a akceptovať moje názory. Sú aj takí, ktorí ma nebudú počúvať so zavretými ušami.. Ale takí, ktorí mi budú klásť ďalšie otázky v dôsledku neúplnej odpovede..
