Z roka na rok je to horšie nielen čo sa Vianoc a Veľkej noci týka. Pomalým ale istým príchodom Valentína nás letáky a reklamy na obrazovkách komerčných televízii pripravujú na sviatok zaľúbených už dva-tri týždne pred „kačinou svadbou". Pozor na akcie! A 1+1! Ale v Jednote majú krásny červený strom plný látkových srdiečok, musím uznať. No vzhľadom na úmysel pána Valentína by 14.február mali oslavovať všetci. Do bodky. Tento rok však pociťujem dôležitosť a výnimočnosť tohto dňa.. Vďaka nemu :). Nepregúľam očami pri pohľade na všetky tie motivačné predmety a drobnosti, ktoré hovoria samé za seba a majú vyvolať pocit šťastia a naplnenosti. Jednoducho majú splniť účel, pre ktorý boli vopred vyrobené. A obľúbila som si červenú :D - asi to tuším nie som skutočne ja.
Má pravdu. Čas, ktorý doposiaľ nenávratne uplynul vpred v rýchlosti neustáleho spoznávania osobnosti v pravej podstate jeden druhého je krátky. Neplynie pomaly no ani nie rýchlo. Tak akurát. Veď čo sú to dva mesiace. Človek si povie, že vlastne o nič vážne nejde. Osobne sa nepoznáme(zatiaľ ;)). Nie, ide o veľa. Napriek tomu, že možné je skutočne všetko, som ochotná vstúpiť do rizika aj na úkor vlastnej pochybnosti. Áno. Zase raz. Inú možnosť vlastne ani nepoznám, pretože len ten kto dáva zo seba všetko celkom nezištne do poslednej drobnosti, dostane neporovnateľne viac. Keď som v sobotu prvýkrát počula jeho hlas, cítila som neopísateľný pokoj, vyrovnanosť a harmóniu. Presne toto všetko bolo z neho cítiť. A to ma zas o niečo presvedčilo o mojej pravde. Stále kráčame dopredu. Po drobných ale istých krôčikoch. Veď nie nadarmo sa hovorí, že pomaly ďalej zájdeš. Viem. Že tieto riadky číta, možno nie raz ale dvakrát. A viem aj, že sa usmieva. Teším sa na okamih kedy ma objíme. Usmeje sa na mňa. Raz. Dvakrát. Len dúfam, že ma nenechá príliš dlho čakať.. Možno sa mu teraz v hlave rovnako ako mne zobrazuje celý náš príbeh od prvej napísanej vety, cez denno-denné siahodlhé maily, nezhody ktoré sa občas pritrafia, prvé sms-ky až po dnešok. Sme už vlastne zas o čosi vpred. Často rozumieme jeden druhému bez slov na základe senzuálneho vnímania. Vážim si ho. Ako človeka, ako chlapca, ako bytosť. Aj keď sa často zamýšľam nad pre neho neporozumiteľnými vecami, chcem ho presvedčiť, že ak človek niečomu verí, tak je možné všetko. Všetko. Do bodky. Z vlastného presvedčenia a z časti aj pre jeho úsmev vyžarujúci spokojnosť, chcem vo svojom živote urobiť radikálnu zmenu. Viem, že za určitých okolností sa to dokázať nedá, no ak do mňa vloží aspoň malú štipku nádeje a bude mi veriť, určite to pôjde. Verím v to. Ďakujem mu, lebo vo mne našiel stratený plamienok viery v Boha, ako aj vieru v samú seba. Viera ako taká mi pomáha aj neľahké skutočnosti zvládnuť s odstupom a prehľadom, vďaka čomu aj čierne dni pomaly strácajú na intenzite. Ďakujem za to, aký je. Vnímajúci skutočnosť pretvárajúc na sny. Za to, aký hlboký človek sa v ňom skrýva. Pár slovami mi dokáže zlepšiť deň a prinútiť ma pozitívne myslieť. Potrebujem jeho slová ako vzduch, ktorý dýcham. Obdivujem ho. Za lásku a radosť, ktorú rozdáva.
Boh mi ho poslal v najsprávnejšej chvíli. Pretože nebyť jeho, asi by som už veľa vecí nestihla vypovedať a asi by som už nič nenapísala. Stratila by som inšpiráciu hľadať krásu a dobrotu v najjednoduchších a najprirodzenejších veciach. A nad tými nepochopiteľnými by som stratila samú seba.
