Stála som uprostred zelenej lúky. Hodina už pomaly pokročila, časť kotliny sa ponárala do tajomného ticha, takže aj farba trávy začala naberať tmavšie odtiene. Ach, tá nedeľa. Nado mnou visel obrovský svietiaci mesiac. Všade navôkol tiahla typická vôňa ihličia zo zrúbaných stromov. Niekoľkokrát som sa plnými dúškami nenásytne nadýchla tej sviežosti a stále nemala pocit hanby, že by už hádam aj stačilo. Kdesi v diaľke bolo počuť štebot posledných odvážnych vrabcov akoby volali - „Neberte nám domov!". Stromy sa ohýbali pod vplyvom jemného vetríka. Občas ma z povedomia ticha vytiahli zvuky ťažkých strojov z neďalekej hory. Centrum mesta kvalitne vysvietené, cesty preplnené autami, hoci sa víkend chýlil ku koncu, vďaka bohu, že som tam stála celkom sama. Každý sa niekam ponáhľal, premiestňoval z miesta na miesto. Hlavou mi behala jediná myšlienka - koľko ľudí sa kdesi len tak zastaví a pozoruje čas a deje odohrávajúce sa okolo? Cítila som ako čas nenávratne plynie, aký je nezastaviteľný a zároveň taký všemocný. Všetko závisí od času. Nikdy nemôžme presne vedieť, ako sa dnes vyspí a čo všetko nám do cesty prihodí.
Mám rada chvíle, keď sa na veci smiem pozerať celkom nezaujato. Sledovať priebeh podnetu a náhlu reakciu. Presne tie, ktoré človeka rázne zaskočia a ukážu jeho pravú tvár. Pohľad zo skaly smerom dole, mať dediny, domy, rieky a cesty ako na dlani. Vtedz sa vo mne rodí pocit bezbrannosti, hĺbky a maličkosti človeka zároveň. Prekrížiť si kdesi v parku nohy, načúvať hlasy alebo vnímať liečivé ticho, počúvať vtáčí štebot či pohyb krídel prvých čmeliakov, obdivovať krásu motýlích krídel. Sedieť v lese a sledovať vlnenie listov, napĺňať sa šumom stromov a zvukom lesa. Tým typickým šumom lesa. Skrížiť mravcom cestu suchou paličkou a nemo pozorovať, ktorú alternatívnu cestu si vyberú. Vrátia sa? Alebo drievko jednoducho obídu? Skúšala som nazrieť do mláky. Obzrieť si z blízka svet množstva malých príšerok. Pre ne to znamená celý životný priestor. Ale pre mňa len niekoľko kvapiek vody pokope. Vyzula som si topánky, sadla na lavičku, pocítila som silu vetra prenikajúcu aj tou najposlednejšou bunkou v tele. Vôňa podbeľu a púpavky vo mne prebúdza všetky zmysly. Zastavím sa, dýcham, nechcem prestať cítiť hmotnú krásu. Vôňa pokosenej trávy vo mne prebúdza nádhernú nostalgiu. Jednu z tých príjemných.
To všetko denne vídavam, no napriek tomu nikdy nemám dosť. Chcem stále viac. Chcem sa pozerať na vrcholce hôr a navždy si zapamätať ich podobizeň. Chcem zachytávať príjemné jarné lúče slnka. Človeku nič viac nie je treba. Teplé lúče celkom postačia. Nedokážem sa nabažiť toľkej krásy. Nechcem. Z plných pľúc dýcham inšpiráciu z prírody. Vnímam zmeny vďaka radosti, neskrývam sa pred najhorším.
Našťastie sú ľudia, ktorí nám ukazujú mnohé veci ako celkom výnimočné, ktoré si zaslúžia hlbšiu pozornosť, ako len zbežný pohľad a mávnutie rukou, pohodenie celkom nezaujato a ignorantsky. Práve naopak. Aj na najmenší detail nás upozornia, hoci sme si mysleli, že na danej veci už všetko do bodky poznáme a jej mechanizmus je nám celkom známy. Sú dôležitým darom napriek tomu, že si ho nie vždy zaslúžime. Sú pre nás neustálym zdrojom inšpirácie, životnej vitality a energie. Sú ľudia, vďaka ktorým prežívam tieto pocity oveľa intenzívnejšie, uvedomujem si každú maličkosť. Nevyhnutnosť aj tej najmenšej časti. Cítim radosť z rastúcej dokonalosti a obojstranné šťastie, ktoré smiem vnímať. Chcem byť lepšia ako som dnes, chce byť vnímavejšia pre osobu, ktorá o to stojí. Chcem dať zo seba viac ako len chabý priemer. Hoci cítim vzdialenosť, je ťažké sa jej ubrániť, akceptujem ju aká je. Učím sa s ňou denne žiť, zblížiť sa s ňou tak veľmi ako to len ide. Ponúkam zo seba drobnú maličkosť, väčší viac ako kedykoľvek predtým.
Koľká krása sa skrýva v každom pohľade. Jeho cena však často býva zničená rúškom samozrejmosti. A pritom nič nie je také samozrejmé, aby si nezaslúžilo našu najhlbšiu pozornosť. Lebo veci samozrejmé nie sú ani zďaleka také bežné ako si ich človek pretvorí. Núti ho k tomu nevyhnutnosť potrieb a krátky čas pre sebarealizáciu.
Ďakujem za dve zdravé oči, za možnosť, že prevažnú väčšinu skutočnej krásy smiem pozorovať a vnímať aj srdcom. Vyhodnocovať rozumom a obohatiť tak svojho ducha. Zase som raz v štádiu, kedy viac pozorujem veci nemé ako zjavné pohľady ľudí. Čo tam po niektorých málovravných tvárach. Dôležitosť sa skrýva v tichu. V myšlienke „cítim".
