Čítam zas a znova vety, ktoré to všetko vyvolali. Keď som všetkým slovám, myšlienkam, vetám a textom dala viditeľnejšiu podobu, vznikla z toho celkom slušná kôpka hmotného materiálu. Minimálne román s reálnymi postavami, situáciami, pocitmi. Premietam si v hlave všetky naše spoločne prežité dni. Od tých celkom prvých, kedy sám váhal či sa mi vôbec na oči ukáže a presvedčí ma o tom, že je naozaj skutočný a tým stratí svoju imaginárnu identitu, až po tie úplne posledné, ktoré mali svoje čaro. Nedokážem svoju radosť a nadšenie asi dostatočne popísať slovami. Je neuveriteľný. Nekonečný. Najlepší. Prečo sa mi dostala takáto milosť? Som mu vďačná za jeho čas a energiu, ktorou často prekypuje. Hlavne počas tých najstresovejších dní sa ukázal ako hrdina. Môj hrdina! Presne v tom svetle, ktoré mi dalo jasnú odpoveď na niekoľko otázok.
Dostala som sa k časti, niekedy v prvých dňoch roku Pána 2010, kde všetko akosi prestalo mať zmysel. Uvedomujem si, že to všetko mohlo skončiť rýchlosťou svetla a za žiadnych podmienok by sme sa nedostali tam, kde sme dnes. To všetko pre krízu z opačnej strany, možno zo strachu z (ne)poznaného alebo chvíľkovej nevoľnosti. Celkom presne poznám tieto stavy. No napriek všetkému, veľkým šťastím človeka je schopnosť rozpamätať sa predovšetkým na pekné a úsmevné chvíle. S použitím kúska fantázie a lásky nie je problém zabudnúť na tie kritickejšie a upriamiť sa na ti, ktoré nás napĺňajú šťastím.
Príjemne ma však zaráža fakt, že nič z toho mi nepríde ani trošku.. divné?.. zvláštne? Proti srsti či vlastným zastaralým zásadám? Nič z toho. Práve naopak. Celkom bežné a prirodzené. Dnes je už mojou neoddeliteľnou súčasťou. Hoci s ním nie som denne vo fyzickom kontakte, trávime spolu viac času, akoby som spolu naozaj boli. Cez deň je to niekoľko správ cez operátorov, desiatky viet cez iné komunikačné prostriedky (nebudem predsa robiť reklamu :D) , sem-tam pár minútový rozhovor, aby som si pripomenula jeho hlas. Nechcem prežívať ani jeden deň bez neho.
Učí ma brať život z toho najťažšieho hľadiska. Je to tak. Pretože mnohí sa uskromia len s povrchnými prejavmi lásky, klamlivými citmi či údajným priateľstvom, neprechádzajú do hĺbky. A postaviť sa proti tomu je niekedy skutočne ťažké. Ale viem, že je to správne, perspektívne a že to v prvom rade sama chcem. Pretože ak mám vo svojom živote nájsť tú správnu víziu do budúcnosti, je potrebné sa danej veci odovzdať s absolútnym nasadením aj za cenu pádu. V opačnom prípade do toho nejdeme s absolútnym oduševnením a vlastným nasadením. 110% jednoducho nepustí ;). Prekvapuje ma originálnymi drobnosťami, ktoré mi často berú dych. Záleží mu na rozvoji môjho ducha a pomáha mi nájsť samú seba. To je človek s veľkým Č, ktoré si treba strážiť ako oko v hlave a všetku snahu a lásku treba vrátiť s neporovnateľne vyššími úrokmi. Verím, dokonca to viem, že máme pred sebou len tie najkrajšie dni, krásne obdobie. Len s ním sa cítim taká silná a neporaziteľná. Som odhodlaná urobiť vec za vecou, celkom detailne, krôčik po krôčiku, na ktoré odvaha chýbala. Množstvo vecí robím podvedome skôr pre neho ako pre seba. Cítim, že moja láska k nemu každým dňom rastie a naberá na kvalite aj kvantite. Stáva sa zrelšou, dospelejšou a zodpovednejšou. Sama sa takou stávam. Chcem každý deň napĺňať v prospech tohto citu. Byť lepšia a prinášať väčší osoh. Niekedy mám pocit, ako by som od posledného vzťahu, ktorý bol ukončený pred dvoma rokmi stagnovala. Akoby som na celých 730 dní zaspala. Môj vývin sa akoby zastavil a ja som stála na jednom jedinom bode. Ani neviem kedy sa mi podarilo dospieť. Nie. Dozrieť. Neviem kedy som to vlastne stihla, no viem, že teraz som vyspelá na mnohé veci. Mením sa. Prejavy žiarlivostných výstupov už akosi neriešim, zakladám podstatne viac na dôvere ako upodozrievaniu a spochybňovaniu vypovedaného. Hoci sa môžem popáliť, spadnúť na samotné dno. Som si vedomá rizík, ktoré si snáď nedočkavosťou mydlia ruky. Okolnosti nás každým dňom učia určitým obmedzeniam, no možno je to len prízemná ľudská nenásytnosť..
