V starom kupé ešte staršieho vlaku, ktorý snáď pamätal ešte dedovho deda, mením svoje pôsobisko ako každú nepravidelnú sobotu. S vychádzajúcim slnkom spoza modrých kopcov a odrazu kubíkov pochybnej vody, s vôňou cigariet od kamsi, vysielam na hladinu čosi pozitívne. Možno preto, že časť zo mňa zomiera. A preto, že nová časť sa práve rodí. Spred očí mizne clona, obrazy sú pestrejšie a plné farieb.. Už pár dní miznem ako vánok, bez stopy a čudesných predzvestí. Bez sľubov a vzlykov. Aj zelených panáčikov z prírody zanedbávam v úzadí. Zostávajú zabudnutí v škatuli na najvyššej poličke. A občas sa mi zdá, že svet je do bodky pripravený. Už dávno! Len ja akosi otáľam a vyhľadávam spôsoby ako vykľučkovať.
Akoby som stále nebola pripravená?
Prečo preboha. Prečo? Prečo nie sme schopní milovať samých seba viac? Darovať si, dbať, mojkať sa. Prijímať SEBA namiesto role skrachovanej obete. Prečo preboha tak rýchlo zabúdame na ponižovanie. Prečo obrana mizne vždy keď začína cítiť tlak na vlastný úkor. Opúšťame samých seba, zapredávame sa. Vedome sa týrame. Potláčame, umlčiavame triezvy hlas v sebe. Násilne tíšime jeho šepot, ktorý nám našepkáva kam presne sa vybrať za šťastím. Hoci neraz chceme aby mlčal, aby zaznel akosi milšie, robíme aj nemožné aby sme ho zastavili. Aby sme ho navždy pochovali a riadili si život sami.
Práve dnes je potrebné oslobodiť sa od sľubovanej večnosti, ktorá mala patriť iným..
Začnime vnímať samotu ako dar. Možnosť, ako sa zaľúbiť do samých seba. Ako nájsť tú najväčšiu lásku bez strachu, že niekedy vypovie lehotu svojho pozitívneho trvania. Snívajme o nej ako o možnosti zabrániť osamelosti rozleptávať to bohatstvo, ktorým disponuje každý z nás. Naučme sa komunikovať so svojim vnútrom a načúvať, po čom prahne. Milujme preto najskôr seba, potom milujme tých ostatných. S pokorou a láskou milujme v prvom rade svoje nedostatky - črty, za ktoré už viac nie je možné hanbiť sa a zapierať. Všetky láskyplné myšlienky nasmerujme presne k sebe J. Polahoďme vlastným očiam najčastejšie ako to ide! Rovnako tak, ako rozdávajme úsmevy ľuďom, ktorí sa nám páčia.
Sediac pod mostom na podozrivej lavičke, čakajúc s prekríženými nohami nočný spoj karhám samú seba, že som to dnes málinko prepískla. Svet sa akosi pokrútil a aj pľúca horšie nasávajú tento mestský vzduch. Z kolotoča myšlienok voskovej chuti ma prebúdza jemná zrážka. V ušiach počuť Celeste v plnej kráse, takže netuším, aké slová sprevádzajú dvoch rozhorčených mužov v rokoch. Aby ma hlava nebolela primálo, na hlasitosti ešte pridám, lebo nechcem byť rušená vo svojom svete. . Tu a teraz začína život! Taký ako máš.. Taký ako sama chceš!
.. A ako by ma povzbudil jeden z nich.. „Neboj kotě, to bude dobrý!" .. Pretože život sa začína tu a teraz.
