V poslednom čase sa mojím obľúbeným, azda najobľúbenejším miestom stáva práve stará lavička pri dome, kam zvyčajne chodievam tesne po zotmení. Celkom sama. Práve v miernom citovom rozpoložení a neprestávajúcom tichu, ktoré sa valí z každej strany, vnímam azda najviac. Milujem tropickú noc, keď teplota výrazne neklesá. Vôňu uschýnajúceho sena, spílených stromov a živíc. Bzukot svrčkov, ktorí roztopašne trú krídelká o seba. Keď noc sadá na kopce a v diaľke počuť nezastaviteľný svet, ktorý nepozná prestávku. Každý niekam smeruje. Nebo posiate hviezdami a hmlovinou, ktorá v mojej fantázii vytvára proti rozumu bijúce obrazce. Obrysy stromov splývajúce s pôdorysom krajiny a šumiaci potok za domom. Milujem štekot psov uprostred noci, lebo viem, že tam život ani po západe slnka neutícha. Príjemný vetrík, čo hrá sa mi s vlasmi a šepká do ucha nové skutky rovnako ako v nádejnú vieru v silu padajúcej hviezdy začiatkom júna. Som šťastná. Minimálne posledné dni natoľko, že by som kúsok lásky a radosti chcela rozdať každému jednému človeku, ktorého stretnem.
„Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené."
Pred nejakým časom, dávnejšie, mnohé blogy predtým hovoria snáď samé za seba, ma často prenasledovali skutočnosti, ktoré som z duše nenávidela. Stávali sa pomaly mojou každodennou súčasťou. Vedela som, že tu čosi čierne je, nevedela som do popísať, definovať. No cítila som ťažobu. Niečo čo mi bránilo vychutnávať si život plnými dúškami. Pozorovať azda tie najmenšie zmeny naokolo a splynúť s nimi. Všetko akosi fungovalo mimo mňa, bez môjho vedomia, akoby sa ma ani tá najbližšia vec netýkala. Všetko som brala ako povinnosť, niečo čo musím, niečo čo je nutné urobiť lebo inak.. V tom bol vlastne problém. Po čase som si však uvedomila, že ak toto „čosi" neodstránim, bude ma to ťažiť a tým pádom mi znehodnotí každý jeden deň. Každý jeden!! Je veľmi dôležite spoznať samotnú príčinu problému. Dnes to už viem. No oveľa ťažšie je známu príčinu odstrániť. Niekedy to ide celkom samé, inokedy treba k tomu človeka dokopať. Mne osobne veľmi pomáha, ak do mňa ľudia hustia natoľko, že mi to začne liezť všetkými otvormi von, som toho presýtená až až. Ale až vtedy sa preberiem a začínam konať. Často sa pýtam samej seba, či som nezabudla na vlastné potreby, na samú seba. Život predsa nie je len o druhých. Určite vo veľkej miere je, človek predsa žije každý svoj deň v komunite tvorenou ľuďmi, no ak človek nie je vyrovnaný sám so sebou, ak v ňom neprevláda harmónia nie je schopný prinášať tomuto svetu dostatočné ovocie a aj čierne chvíle sú na dennom poriadku. Nespokojnosť človeka ovplyvňuje jeho okolie. A tým sa spúšťa celá reťazová reakcia.
Ľudia, ktorí čakajú od života alebo od ľudí navôkol, že im azda čosi spadne z modrých nebies často padajú na zem tým najtvrdším spôsobom. Zmena nenastane sama. Človek je aj preto človekom, že dokáže svoj osud zobrať do vlastných rúk, popasovať sa so skúškami a nástrahami hoci aj z posledných síl, keď má pocit že padá a viac už skutočne nezmôže. Dôležité však je skúšať aj nemožné aby bol sám so sebou spokojný. Ak si nezvolí správnu cestu, nevadí, každá voľba niečo prináša. Či už dobé alebo zlé, v každom prípade NIEČO, čo ho opäť kamsi nasmeruje a svojím spôsobom aj posilní. Možno by bolo vhodné dokonca snáď potrebné pre vlastné dobro každého z nás, aby sme potrebnú inšpiráciu hľadali v prírode, viac si všímali ju samotnú ako aj okolie, ktoré doslova energiu vyžaruje, ponúka nám ju celkom nezištne. A nám stačí len brať plnými dúškami. Hľadať krásu a podstatu v tých najjednoduchších veciach, celkom obyčajných. Je dôležité dokázať nadchnúť sa pre každú maličkosť a nečakať zázraky, veľké veci, rovnako ako udržať pokoru v dostatočnej blízkosti od nášho tela. Práve táto pokora nás často posúva ďalej, robí z nás skutočných, cenných a tak výnimočných ľudí.
