Pred nejakým časom zablúdila moja myseľ ku písanému slovu, ktoré by som chcela posunúť ďalej hlavne tým mne podobným šťastlivcom, ktorí občas zabúdajú na vlastnú hodnotu
Časť I.
Sebaprijatie je vskutku náš vnútorný obraz samých seba, zdravé vedomie vlastnej hodnoty, azda „najdôležitejší psychologický objav nášho storočia“.
Na popredné priečky závodu života sa dostávajú ľudia so zdravým a pozitívnym prijatím svojej osoby ako takej. Je to vzácne vlastníctvo, pretože negatívne mienenie o sebe predstavuje hendykep. Ľudia so zdravým a pozitívnym vedomím vlastnej hodnoty sa cítia byť dôležití. Vedia, že na nich záleží a a dokonca, že svet je lepším miestom pretože sú na ňom taktiež oni. Títo ľudia dokážu komunikovať s druhými a oceňovať aj ich hodnotu. Vyžaruje z nich nádej, radosť a dôvera. Uvedomujú si svoje pocity a reagujú na ne. Výskumy dokázali, že ľudia majú tendenciu jednať v súlade so svojím vnútorným sebaprijatím. Ak nemáme radi človeka ktorým my sami sme, nadobúdame presvedčenie, že nás nemá rád ani nikto iný. A toto presvedčenie potom ovplyvňuje aj náš spoločenský život, úspešnosť v práci a vo vzťahu k inému človeku. Výsledkom všetkých negatívnych myšlienok prameniacich v našej hlave je len fakt, že sme sa vzdali snahy o nejakú podstatnú vnútornú zmenu. Nízke vedomia vlastnej hodnoty nás okráda o energiu a schopnosť venovať pozornosť druhým, pretože potom sme úplne zamestnaní vlastnými nedostatkami a tak vlastne okrádame samých seba o všetko to úsmevné. To platí zvlášť v prítomnosti ľudí, ktorí nám pripomínajú naše nedostatky alebo ich úsudku prikladáme väčší význam a chceme ho ovplyvniť. V takýchto situáciách sme znechutení sami sebou natoľko, že nie sme schopní venovať pozornosť iným. V dôsledku toho nás druhý obviňujú , že sme pyšní alebo sa o nich nezaujímame. Naše pocity nedostatočnosti nám zabraňujú vykročiť v láske vpred a mať o druhých záujem. Ľudia, ktorí majú sami o sebe negatívny obraz dovoľujú, aby mienenie iných či už ide o pochvalu alebo o kritiku rozhodovalo o tom, ako sa budú v danom okamihu cítiť a čo si budú o sebe myslieť. Ľudia s negatívnym myslením o sebe sú otroci názorov iných. Nie sú vnútorne slobodní, aby boli sami sebou. Ak budete od seba očakávať len zlyhania, potom zlyhanie príde bez ohľadu na to, ako sa budete snažiť o úspech. Keď sa naopak budete považovať za kompetentného a schopného, budete čeliť životu s väčším optimizmom a budete podávať najlepšie výkony.
Naše sebaprijatie je celkom jasne ohraničené – tvoria ho názory, ktoré sme si o sebe urobili. Naše pocity nedostatočnosti nám bránia v pozitívnom myslení. A tieto zábrany majú svoje korene v minulosti a súvisia s prítomnosťou. Časť nášho sebaprijatia je dynamická a premenlivá. Táto časť rastie a vyvíja sa skrze všetky aktivity nášho bežného života.
Váš pohľad na seba je oveľa viac dôležitejší, než si väčšina ľudí myslí – „ Odpoveď na otázku, akú mám cenu, určuje, či budem v živote šťastný alebo nešťastný, nadšení alebo zarmútený, či budem život milovať alebo chystať samovraždu. Keď verím, že som veľmi veľmi cenný, dokážem robiť dokonalú prácu, lepšie vychádzať so svojím partnerom, plne vychutnávať život a svoje zdravie. Keď si však myslím, že som bezcenný, chýba mi motivácia k práci a som si istý, že sa mi nič nepodarí“.
Časť II.
Ľudia s nezdravým sebaprijatím vidia nečakané a nové situácie ako ohrozenie ich osobného šťastia a istoty. Považujú to za plánované útoky na ich osobu. Takíto ľudia majú sklon prijímať podnety z okolitého sveta pasívne napriek tomu, že by sa pokúšali to zmeniť. Zatiaľ čo ľudia s pozitívnym pohľadom na seba vnímajú svet ako šancu, ktorú môžu využiť. Všetci poznáme ľudí, ktorí s veľkými ťažkosťami prijímajú chválu. Keď človek odmieta prijať pozitívnu pochvalu o sebe, je to rovnaké akoby žiadne ani nepočul. A presne to mu bráni v zmenách. Niekde vo svojom vnútru došiel k rozhodnutiu ohľadom svojej vlastnej hodnoty. Je pre nich dokonca ťažké vyjadriť to, aké zlé pocity zo seba majú. Ľudia so negatívnym prijatím vlastnej osoby sa často uchyľujú k tzv. „dvojitému odrovnaniu“ - Buď zotrú sami seba a dúfajú, že s tým nikto nebude súhlasiť a bude sa ich niekto snažiť povzbudiť. Alebo zrazia k zemi niekoho iného, aby si pozdvihli vlastné sebavedomie.
Okolitý svet vnímame a interpretujeme pod vplyvom obrazu, ktorý sme si o sebe vytvorili. Bez prijatia samého seba je obtiažne milovať alebo prijímať druhého človeka. Ak človek pozitívne neprijíma sám seba, bude sa neustále snažiť osvedčiť sa sám sebe aj okoliu. Hlavným rysom jeho života bude snaha brať a nie dávať. Ak má človek o sebe nezdravé myslenie, bude mať problém prijímať sa taký aký je. Obvykle neverí, že ho druhí prijímajú takého aký je. Preto o sebe začína vytvárať predstavu a začína vystupovať ako niekto kým v skutočnosti nie je.
Časť III.
Človek už od ranného detstva zbiera informácie o tom aký je. Podobne to na svojej ceste životom robí aj dospelý. Ten ďalej zhromažďuje informácie, aby si z rôznych zdrojov potvrdil, kto je a aký je. Aj keď je počiatočné sebahodnotenie z najväčšej časti ukončené už v rannom detstve a je pomerne náročné ho zmeniť, človek ďalej vyhľadáva informácie od vrstovníkov a priateľov, aby zistil, aký je v súčasnosti, vedome alebo automaticky dochádza ku kladeniu troch najpodstatnejších otázok -
– Ako vyzerám? Svoj vnútorný obraz o samom sebe si vytvárame podľa toho, či nás druhý ľudia chvália, alebo sa nám vysmievajú- A seba tak hodnotíme na základe ich reakcii. Naše pocity o sebe ovplyvňuje to, ako si myslíme, že vypadáme. To čo vidíme v zrkadle, väčšinou interpretujeme cez názory iných ľudí o nás, ktoré počujeme a pamätáme si ich.
– Ako sa mi darí? Týka sa našej úspešnosti a výkonnosti. Vzhľadom na spoločnosť v akej žijeme máme tendenciu vytvárať svoj vnútorný obraz o sebe na základe našej (ne)úspešnosti v porovnaní s druhými.. Ak si myslíme, že sme v očiach iných neschopní, budeme sa cítiť ohrozene úspechom druhých. Ale keď sa dozvieme o slabom mieste druhého človeka alebo o jeho neúspechu, v nás sa objavia pocity pýchy.
– Aký som dôležitý? Všetci sme si vytvorili vnútorný obraz o sebe na základe pocitu prijatia, ktorý sa nám dostal od našich rodičov. Sami seba hodnotíme podľa množstva času, ktorý sa nám dostáva. Keď cítime, že ľudia voči nám reagujú pozitívne, vnímame sa kladne. Keď sú ale ich postoje a reakcie negatívne, máme zo seba zlý pocit.
Ako deti sme poznali svoje slabé a silné stránky a tieto spomienky nás zväzujú do dospelosti. Skúsenosti, ktoré sme prežili, či tie dobré alebo zlé, sú vtisnutné do nášho podvedomia a my kráčame životom s presvedčením, že doteraz máme rovnaké slabosti, ktoré sme považovali za svoje niekoľko rokov. Pocity z detstva, ktoré si pamätáme dodnes žijú naplno a pripomínajú nám, že svet okolo nás je a určite aj ďalej je silnejší ako sme my.
( Hodnota člověka, Josh McDowell 1999 )
