Doba, veľké sny bez stropu alebo vlastná dezorientovanosť, či víkendová bezradnosť nás odtŕha od rodiny? Pôvabná spoločnosť alebo náhly útek pred sebou samým nás núti klásť priekopnícke základy a zapúšťať korene na nových miestach. Kto sa nás pýta či chceme? Musíme? Sme ochotní začať si zvykať na miesta, ktoré nám podávajú ochotnú ruku s možnosť žiť si na vyššej úrovni? Niektorí to nazývajú jednoducho zlou dobou.. Niektorí si vravia - „Je to jednoducho tak!".
Hlavné mesto ma vraj zocelí a do-ko-na-le pripraví na život. Sformuje zo mňa odolnú osobnosť s mohutne širokými lakťami - bolo mi povedané, keď som po prvýkrát nastúpila do zelenej 32-ky až na samú konečnú. Je to vraj údel každého človeka, ktorý ešte nestratil chrbtovú kosť a bádať v ňom známky srdca v pohybe. Nie som si však celkom istá, či chcem rozpätie svojich lakťov čo i len mierne upravovať.. Tak som teda nasadla na cestu k upokojeniu mysle. A na konci ma čakajú len farebné dni. Ale - vo víre veľkomesta stávam sa rozhodnejšou.
Presne takí, ľudia so širokými lakťami do mňa strkajú na každom kroku a ja začínam rozumieť reči ich tiel - ak sa odmietam stať jedným z nich, mám si vybrať inú cestu. S dostatočnou okľukou najlepšie. A bez kompromisov, poprosím! Otázne je, či som ochotná hľadať príjemnejšie spôsoby, odvolávať sa na ne a zostať nepochopená nemými tvárami, alebo sa vyzbrojiť rovnako širokým rozpätím končatín. Táto neľudskosť a nezáujem, priam až nevraživosť vzdať sa vlastnej dôležitosti ma prekvapuje každé ráno. Preto tak často utekám tam, kde to ľudia, chvalabohu, nestihli objaviť. Tam, kde sa ešte stále nevyznajú. Na miesto, ktoré sa zatiaľ nestihlo prebudiť. Občas mám chuť sa s niekým nezáväzne pozhovárať, polemizovať a filozofovať nad (neriešiteľnými) životnými otázkami, v domnienke otočiť smer Zeme a pozmeniť tvar elipsy. V tomto meste však podobného nadšenca na počkanie snáď ani nenájdem.. Akoby tu ľudia zabúdali na to, že všade naokolo žijú ďalší im podobní, viac či menej dôležití, s potrebami možno mierne odlišnými, no napriek tomu s jazykom uspôsobeným na komunikáciu. Akoby tolerancia strácala pravú hodnotu a hľadala úkryt pod šatami.. Nuž ale.. zbožňujem však muža v okuliaroch, ktorý deň čo deň nastúpi o dve zástavky vyššie. V to pekné ráno, mierne azda nahluchlý, v ruke držal stočené klbko zeleného silóna. Presviedčal ma, ako si musím sadnúť na posledné voľné miesto v rannej električke, ktoré mi ešte stihol obsadiť. Vraj on si dnes odpočinie za nás všetkých. Stará sa vraj o to, aby sme v parkoch mali peknú trávu. Nič za to nežiada. A robí to vždy, aj keď nie je pekne.
Pri východe letného slnka nad rakúskou diaľkou a celkom luxusnými teplotami, pri teplom vetre a ruchu rodiacej sa bratislavskej dopravnej špičky, volím si cestu po vlastných. A konečne som mala možnosť okúsiť ten ťahavý karamel od fialovej Milky. Je dobrý. Chutí mi..
