Kdesi tamsi..

Keď som takmer pred dvoma rokmi na výzvu času začala písať prvé blogy, neverila som, že mi táto prospešná aktivita hlavne pre môjho ducha, zostane o niečo dlhšie ako na pár týždňov či mesiacov. A už vôbec som neverila, že sa nájdu ľudia, ktorí budú ochotní vcítiť sa na malú chvíľu do mojich pocitov a tváriť sa chápajúco. Stalo sa. Sem-tam sa vraciam ku starším výtvorom s úmyslom zmeniť rovnaké a porovnať vylepšené. Ak človek prežíva jedno zo svojich nedobrých období, ak mu šťastie ukáže chrbát a predsudky sú jeho jediná „svetlá“ nádej, cíti sa na slučku a vníma peklo vlastným telom, asi len veľmi ťažko sa mu hľadá presvedčivý argument na to, že dobré časy sa zase raz určite vrátia. Neviem kde sa vzal ani prečo sa vzal, no objavil sa XY, vďaka ktorému to viem. Hoci som nikdy nevidela jeho smiech ani nepočula jeho hlas, jeho pozitívne a chápajúce myšlienky mi dávajú hneď niekoľko dôvodov na úsmev. Jeden z mnohých, jediný zo všetkých, ktorý vie čo prežívam, pretože to občas prežíva tiež. XY, ktorý vždy použije správne slová na to, aby popísal to, čo sama neviem definovať. Viem, že je tu pre mňa na malú chvíľu, venuje mi pár minút a kúsok zo seba. Počas svojich 19 rokov som zistila, že nie je dôležité poznať odpovede na nekončiace otázky, ale brať skutočnosť takú aká je. Nič viac nič menej. Netreba sa hnať do nezmyselných konverzácii a čakať odozvu. To nie je výzva. Je to väčšinou len chabá realita, ktorú sa neoplatí rozmieňať na drobné. Niekto by mi mohol oponovať a tvrdiť svoju, opačnú pravdu, vraj kto neriskuje nevyhrá, no pre mňa je to viac než len akýsi plán, je to dostatočný spôsob pre duševnú rovnováhu a správny smer čelom vpred.