Zahľadela som sa do zrkadla. Začala som plakať. Ale prečo? Oči mám plné sĺz a v ústach dobre známy pocit sucha. Opäť je to tu.. Premýšľam nad všetkými svojimi neresťami, chybami, nesprávnymi postupmi a zbytočnými krokmi. Všetko je nanič, celkom zbytočné.
Keď si človek myslí, že je všetko „oukej", príde čosi, čo ho prenasleduje po väčšinu života a podloží mu nohy. Znova. Presne vtedy, keď to najmenej chce a keď to najmenej čaká. Keď si myslí, že je za vodou, nájdu sa minimálne tri dôvody, ktoré ho presvedčia o tom, že ani z ďaleka nie je koniec. Práve naopak - Dostáva sa ešte hlbšie, hoci sám netuší, že je možné dostať sa kamsi ďalej. Nemám chuť napredovať. Každý pre niečo žije, funguje, každý deň stáva z postele a večer do nej znova líha. Niekto pre neopísateľnú budúcnosť, pre závideniahodnú lásku, so všetkou skromnosťou pre spoločenské uznanie, popularitu, niekto pre materiálne hodnoty. Nemám veľké oči a nekonečnú chuť existovať pre čosi z uvedeného. Nič, čo robím ma dostatočne nenapĺňa, nerobí ma šťastnou. Možno preto, že žijem sny niekoho celkom iného, nie tie vlastné. Nie som šťastná. Nie som spokojná sama so sebou. Vraví sa, vraj človek, ktorý sa nemôže pohnúť vpred, má čosi nedoriešené. Potrebujem sa kamsi vrátiť? Alebo zavrieť oči a začať odznova? Potrebujem niečo nové, azda návrat ku starým ideálom? Potrebujem dať dokopy samú seba, zlepiť sa do použiteľného stavu..
Budúcnosť pre mňa nie je práve pozitívnou výzvou, nemám záujem. Je ničím. Nie je to výzva. Chcem zastaviť čas a vrátiť sa do detských čias. Nechcem robiť rozumné rozhodnutia, cítiť sa strašne zodpovedne a tváriť sa, že som akože tak veľmi nad vecou. Potrebujem byť sama. Nepotrebujem. Nechcem. Musím. Je vo mne akýsi čudesný blok. Sama v sebe tápam v nekonečnej ilúzii. Začarovaný kruh, alebo prekliatie? Rozpor medzi koncom a novou vierou. Hľadám kdesi novú silu. Človek dokáže fungovať na 110% len vtedy, ak je sám so sebou vyrovnaný, vládne v ňom rovnováha. V opačnom prípade jeho vitálnosť klesá a blíži sa ku nule. Potrebujem nájsť stratenú harmóniu. Koľko rokov ubehlo od jej odchodu a aký dlhý čas budem ešte nútená čakať znovu na jej príchod. Tak koľko?
Každým dňom som rozhodnutá zakročiť a urobiť veľký koniec. Chcem vyjsť na skalu v lese za naším domom. Mať všetko ako na dlani, čakať na možnosť a hlas, ktorý mi napovie čo je najsprávnejšie v tomto momente. Nenávidím sa. Je tak veľmi nevhodné vedieť, že mi niečo chýba, ale nevedieť čo? Poznám jediné východisko, na ktoré mi ešte čosi chýba. Prinúťte ma niekto! Postrčte! Je to zložité, no nie nemožné! Chcem si ľahnúť na pokojné tmavé miesto kde je celkom ticho, zavrieť oči a.. Nechať všetko celkom tak ako je a nemyslieť vôbec na nič. Necítim tlak z okolia, ale z vlastného vnútra. Ach, ako sa len nenávidím. Aj teraz veľmi dôverne cítim hlas môjho ducha, kričí, chce vyletieť a zamávať do nevidenia. Na varovné signály svojho tela, ktoré jasne naznačuje, že niečo nie je práve v najlepšom poriadku, už ani nereagujem. A tak aj telo dúfa, že sa čo najskôr prebudím..
Som len akési rozmaznané decko? Naozaj? Intelektuálne klesám, strácam sa. Je nemožné zaprieť ducha, ktorého ani výchova neovplyvní. Život je nevyspytateľný, no ľudská duša ešte viac.
