Cestou do Brna hľadiac von oknom a míňajúc rodnú hrudu pustila som do uší tú našu starú slovenskú klasiku, ktorú som nenávidela od trinástich. Prišla mi na chuť.. Uvažujem nad nevhodnou voľbou pubertálneho rozmýšľania a nad tým, prečo mám také zničené vlasy. Mala by som prestať používať žehličku a neveriť viac „zázračným glys-kurom", ktorý mi odstráni rozštiepené končeky. Uisťujem sa, že sa stávam osobným idividuom vo svete plnom klamstva a chaosu, človekom veriacim v pravdu a nápravu vlastných prešľapov.. Doparoma, nemôžem byť niekto kto sústave odpúšťa. Ale som. No nemala by som byť. Je pravda že s vekom človek dospieva, nadobúda skúsenosti a odbúrava svoje neduhy? Lebo ak áno, ľudia by ma viac nedokázali opiť rožkom a ja by som po sľuboch hory-doly nemala len tak zmäknúť. Vzďaľujúc sa od domova vybaľujem múdru knihy a pokladám ju do lona, odkiaľ na mňa vyskakujú nechutné príklady s odkazmi „riešenie" . Bez snahy pochopiť jediný zlomok, akoby mozog ani nefungoval. Bez záujmu porozumieť nekonečným múdrym vetám zvýraznených nejednou farbou v mienke, že keď budú pekné farebné môj mozog im dovolí penetrovať hlbšie. S nohami cez druhé sedadlo žltého autobusu sledujem každú sekundu na ciferníku a potichu počítam koľko ešte musím čakať aby som si mohla obliecť pyžamo. Podvedome ľutujem svoju fialku, pretože takýto život si nezaslúžila..
Pri spomienkach na budúcnosť mi až zastáva rozum koľko vecí sa dokáže zmeniť v priebehu niekoľkých dní. A tým nemám na mysli, že v Brne vyrástli vianočné trhy ani že lístie vystriedal prvý mokrý sneh. S dlhšími nocami a kratšími dňami zvykneme spávať dlhšie. Zrazu aj samú seba obviňujem z toľkej jednoduchosti a dušujem sa, že do sveta viac nevypustím ani slovo. Pretože moje myšlienky stratili svoju váhu a dôležitosť. Pýtam sa, či je možné na vrodené zručnosti stratiť predpoklady alebo ich len podvedomie odmietam vlastniť a prezentovať von. Kde je „pes zakopaný" keď človek nie je schopný postaviť sa za svoje presvedčenie - nemá dostatok síl alebo je príliš lenivý aby potrebné sily v sebe objavil? Je to azda otázka podvedomia alebo ľudskej pohodlnosti? Alebo vzbura podvedomia, ktoré sa hlava-nehlava snaží bojovať proti racionálnej voľbe?
A tak dopadla posledná kvapka a ja som sa rozhodla.. Konečne.. A tí čo ma poznajú radostne oslavujú.. Zabudla som aké je to žiť pre seba, zabudla som aké je to mať okolo seba svojich priateľov. A hoci často robím rozhodnutia, ktorými ubližujem hlavne sebe zatváram si pred vlastnou tvárou desiatky dverí .. Neexistuje väčšia radosť ako tá nadobudnutá z vlastného pričinenia. A ja som šťastná. Vďaka vnútornej slobode a odosobnenia sa cítim ako sa teší z víťazstva vrcholový športovec. Všímam si prítomnosť pokoja a vyrovnanosť.. A som šťastná!
