Ako celkom malá aj stredne veľká som pobehovala po izbe s pančuchou na hlave predstavujúcou najdlhší imaginárny príčesok a s lakom na vlasy, ktorý sa tváril ako mikrofón, som vydávala árie. Hýbala som sa presne ako ona - Britney, Madonna, Aguilera a iná pop diva žiariaca v 90. rokoch, ktorá bola aspoň trochu pekná a bola blond. Neskôr zase tanečníčka, politička majúca v rukách moc štátu. Chcela som toho toľko zmeniť - Aby ocko nemusel chodiť do práce aspoň v nedeľu. Aby Tatry neboli tak ďaleko. Aby som mohla byť hore dlho do noci. Aby krstní rodičia chodili na návštevu častejšie.. Potom lekárka. Lebo aj starý otec bol. Ale nie tak celkom hocijaká, rovno patologická patologička. Neskôr sa vynárali idylické predstavy o učiteľke bijúcej neposlušné deti, o cvičiteľke zvierat, vodkyni vládnucej hocijakej skupine ľudí, podporovateľke utláčaných a bojovníčke za spravodlivosť.. Aj letuškou som chcela byť, lebo by so mnou leteli pekní chlapci v oblekoch J. Tak by som veru mohla pokračovať. Ani neviem presne kedy sa všetky tieto sny prestali vytvárať a postupne zanikať a môj rebríček hodnôt a priorít sa postupom času výrazne pozmenil. Kde sa to všetko vo mne vytratilo? Entuziazmus, nadšenie zo spoznávania nového. Všetko sa akoby na hlavu postavilo.
Nechápala som ľudí, ktorí sa neustále prehrabávali vo svojich vlastných citoch a snažili sa vydať zo seba najviac v prospech ľudí, tápali v duchu a nehľadali zmysel života kdesi v sebe ale v komsi inom. Chceli žiť pre niekoho iného, chceli robiť šťastných ľudí okolo seba bez pomyslenia na to, či sú vôbec šťastní oni sami. Nechápala som ani ľudí, ktorí nezakladali svoju budúcnosť na kariére, nesnažili sa v živote zviditeľniť a ukázať skrytý potenciál. No dnes. Som vlastne.. Som vlastne taká istá.
Vôbec mi nezáleží na tom aby som chodila v bielom plášti, ruky mala vyťahané od „balíčkov pozornosti" , vo vreckách drobné obáločky a tváriac sa aký som solídny človek zachraňujúci životy. Och, toľká ľudskosť. Nestojím ani o to aby sa mi niekto hrabal v súkromí, aby ma ľudia brali do úst za každý správny alebo nesprávny krok. Chcem mať svoj život, kde nemusím nikomu vysvetľovať čo robím ani prečo to tak robím. V stredoškolských časoch, keď som vypĺňala prihlášky na štúdium som to slušne „odflákla", priznávam. Urobila som prvú vec, ktorá ma napadla bez toho aby som premýšľala nad dôsledkami, či bude mať moje rozhodnutie význam. Navolila som odbory o ktorých som nemala ani páru. Veď tri mesiace sú ešte ďaleko, dovtedy sa môže čokoľvek stať.
V skutočnosti si ale myslím, že všetko sa deje z nejakého konkrétneho dôvodu. Človek vraj podvedome robí všetko veci najlepšie ako vie, preto si myslím, že moje podvedomie vie čo je pre mňa správne, čo ma raz bude napĺňať a čo budem robiť rada. Niekto múdry raz povedal:"Staneš sa tým, proti čomu sa najviac brániš". Asi na tom bude kus pravdy, pretože presne tam smerujem od základnej školy - ku chemickým vzorcom, kadičkám, večnému smradu a gumeným rukaviciam.
