Blog číslo 43 som začala písať v časoch môjho (povedzme) najväčšieho utrpenia za celých 19 rokov - počas akademického týždňa. Dnes to vnímam ako poriadnu skúšku. Ani nie tak vedomostí ako šťastia, odvahy a psychiky. S nervami kdesi na pokraji zrútenia, no stále s pocitom rezervy veľkosti špendlíkovej hlavičky. Lebo človek má skutočné hranice psychickej a fyzickej aktivity oveľa nižšie ako tvrdí jeho mozog. Každým dňom som si bola tohto faktu vedomá, ale.. Dokonca aj v deň odpovede posledného maturitného predmetu som mala pocit, že úplné dno to nebude, že tam čosi predsa ešte bude, no aj tak by už stačilo, netreba predsa zbytočne pokúšať. Veď čo ak.. Zahrabaná v nekonečnej kope chemických materiáloch uprostred noci, s knihou „Názvoslovie organickej chémie" na kolenách, ktorú som poriadne ani neotvorila, len pre prípadné dotazy som si túto vraj potrebnú publikáciu zaobstarala, vytiahla som papier s mienkou, že si na pár minút spravím prestávku od vzorčekov a čosi napíšem. Aby som potom, keď už bude kompletne po všetkom, mohla spomínať na večery, ktoré som preklínala celkom poctivo. A keby len.. Jedným z mála ľudí, spokojne by som mohla vysloviť azda jednociferné číslo, ktorí ma po celý ten čas pozitívne motivovali a povzbudzovali je aj človek, ktorý mi poriadne naložil keď bolo treba a rozhodne ma nešetril. Držal ma jednoducho vo forme ;). No predovšetkým v tomto pre mňa ťažkom čase vo mne prebudil vieru k Bohu. Tú skutočnú. Presne k tomu, ktorého prítomnosť som prestala vnímať pred rokmi. Zistila som, že nedeľné podvečery v kostole ma neskutočne ukľudňujú. Chaotický pohyb a nutnosť opustenia sa vo mne na tú hodinku vždy akosi ustal. Začala som tam chodiť pravidelne. Dokonca som sa na každú jednu nedeľu tešila v myšlienkach kedy už konečne príde ďalšia a ďalšia.. Možno absurdné, možno smiešne. Každopádne to bola moja skutočná záchrana. Nemusela som robiť celkom nič. Len si zavrieť oči a vnímať slová. Všetko ostatné, všetka tá vyrovnanosť a pokoj prišli celkom samé a tento pocit vo mne pretrvával nejaký ten čas. Cítila som v sebe túto potrebu. Pocit, že toto je presne to čo potrebujem. Že ma to dostatočne napĺňa a pomáha mi vyrovnávať sa s množstvom povinností, ktoré sa na mňa rútili z každej strany.
Práve v okamihoch, keď sa zdá byť život nespravodlivý a nezvládnuteľný, keď sa všetko kopí a rúca, padá nám priamo pod nohy, východisko sa zdá byť v nedohľadne, príde čosi vyššie. Nech hľadám protiargumenty ako to poprieť, nejde to. Viem ako sa cítim, porovnávam pocity vtedy a teraz. Nechcem sa proti tomu stavať, pretože ma to robí šťastnou. Tak sa často zamýšľam, prečo človek dostáva od Boha ďalšie a ďalšie šance? Napriek tomu, že človek nespočetne veľakrát sklame a zradí, ukáže zas a znova svoju skutočnú ľudskú tvár, svoju hrdosť, nezničiteľnosť a gerojský titanizmus so slovami: „Ja to zvládnem sám, som predsa človek", Boh mu dáva možnosť nápravy. Podáva mu pomocnú ruku, vkladá doňho nádej a nekonečné množstvo lásky. Prečo som túto možnosť opäť raz dostala aj ja.. Možno aj v podobe človeka, na ktorom mi nesmierne záleží a bez ktorého by jediný deň nemal význam. Čím som si zaslúžila toľko dobra, lásky a pochopenia z jeho strany? Aj večerné rozhovory s Ním naberajú na intenzite. Povedala by som, že tento rituál začínam robiť pravidelne. Nie preto, že by som mala alebo sa to patrí. Akoby som cítila tú odozvu, hlas ktorý nie je navonok počuť, počujem ho len ja vo svojej mysli. Každý deň mám za čo ďakovať. Minimálne za svojho ochrancu v tele človeka, azda anjela strážneho, ktorý moje kroky nasmeruje vždy tým správnym smerom. Pomaly ale s istotou vo mne nachádza všetko to dávno zabudnuté, čo nebolo potrebné používať a ukázať svetu. Nikdy nebudem dostatočne vďačná za všetko čo mi dáva, no aspoň sa o to pokúsim a budem rozdávať zo seba maximálne maximum. On pre mňa robí to samé..
