Nenávidím svoje introvertné „ja", pretože mi život skôr komplikuje ako otvára ružové záhrady a často prekrýva krásy tohto sveta. My introverti to máme občas aj zložité pretože aj ten najmenší nepekný podnet dokáže náhle spustiť nezastaviteľný prúd emócii. Zatiaľ čo extroverti majú závideniahodnú vlastnosť získať automaticky z celkom negatívnych negatív úsmevné pozitíva. Spôsob zmýšľania introverta sú schopní chápať extroverti len do určitej hranice..A tak by dvaja ľudia - " pani máma a pán táta" ktorým vďačím za život mohli tvrdiť, že majú doma poslušné, nekonfliktné a zároveň nudné dieťa, s ktorým nikdy neboli problémy. Ako štvorročné síce nariekalo, že nevie čo si oblečie vo svoj svadobný deň, neskôr sa takmer udusilo hrudkou hliny a v tretej triede pokazilo kľučku na schodisku keď sa márne pokúšalo dostať zo školy. Avšak vzorne študovalo, rozumne sa správalo, zdravilo tetušky aj starších pánov, vracalo sa načas domov, slušne sa obliekalo.. Kládlo odpor jedine vtedy, keď nemalo čo do úst vložiť. Málokedy som o svojich problémoch-neproblémoch a vnútorných pochodoch hovorila nahlas s človekom z mäsa a kostí, čo po určitom čase hlavne v období dospievania viedlo k vytvoreniu ťažko preraziteľnej bariéry, ktorú prirodzene kladiem medzi aktívnych ľudí, ktorí sa mi snažia dostať mi pod kožu alebo aspoň čo najbližšie k nej. A väčšina to po pretrvávajúcich neúspechoch vzdávajú. Naši si nikdy nič nevšimli. Teda, nikdy som im na to nedala príležitosť. Aj keď som mala oči ako po celodennom krájaní cibule, keď mi bolo skutočne nanič a myslela som aj na to najhoršie, nikdy som za nimi neprišla s prosbou hoc aj o tichú pomoc. Nikdy nevedeli aké hlúpe a zbytočné kroky som už stihla urobiť. Nikdy som s nimi nediskutovala o vážnych veciach, ktoré pramenili v mojej hlave. Nikdy som nevyhľadávala mamine múdre rady do života ani ockove veľké ruky, ktoré mali znamenať istotu. Nenávidela som, keď čokoľvek so mnou spojené vynášali na verejnosť - moje úspechy, pády, dobrodružstvá a príhody. Prečo som tak výrazne schudla, prečo som pribrala, prečo mi rezali koleno, kde som keď .. Je to predsa môj život.
Za sympatickým úsmevom sa skrýva niečo, čo nedokáže len tak niekto prebádať a dostať sa tam kam by chcel. Je toto výzva? Mám obavy púšťať si iných „ku telu". Pravdepodobne prirodzený obranný reflex pretože človek rovnako ako dokáže mať rád a odpúšťať, dokáže zničiť všetko čo ste za svoju existenciu stihli vypestovať - znivočiť vlastnú snahu rovnako ako snahu okolia. Dokáže neuveriteľne sklamať, vraziť nôž do toho najbolestivejšieho miesta, podraziť, zničiť istotu vo vás vyrastenú. Strážim si svoje ľahko zraniteľné vnútro, nekomunikujem s hocikým. Občas prichádzali časy, kedy som to doma nenávidela a navštevovala som viacero aktivít, len aby som medzi štyrmi stenami môjho vraj domova trávila čo najmenej času. Rovnako ako okamihy, kedy som ležala hoc aj celý deň na neustlanej posteli celé hodiny v „zabudnutej" izbe bez prísunu čistého vzduchu a svetla. Najspokojnejšia som vtedy, keď moja osoba nie je „premielaná" z úst do úst. Bývať ale v malej obci kde je pozorovaný aj ten najmenší krôčik a pravidlo „Pod lampou býva najväčšia tma" sa stáva skutočnosťou.
Existujú však ľudia, ktorí ma takmer dokonale poznajú. No k vyjadreniu čísla by mi celkom postačila jediná ruka. Poznajú moje reakcie, slovník aj spôsobo zmýšľania. Ktorí so mnou prehodili nejedno osobné slovo, preplakali nejaký ten večer, venovali mi objatie, pohľad plný istoty a viery. Takých ľudí si vážim. Pretože si do môjho srdca napriek všetkému našli tú jedinú a správnu cestu. Vzhľadom na to aká som ma berú, rešpektujú a niektorí svojim spôsobom obdivujú..
