S občasným pohľadom na míňajúce páry v opojení lásky a jej podôb uvažujem nad strasťami, ktorými boli nútení počas nekonečných dní prechádzať. Boli azda jednoduché? Akú silu a rýchlosť naberala.. A tak im občas vymýšľam životné príbehy, ktoré miznú spolu s ich siluetami za prvou výškovou budovou..
„Keď si na paletu vytlačíš tmavé farby, nemôžeš dúfať, že dokážeš namaľovať obraz plný jasných farieb".
Uvažujem.. V čom presne sa prejavuje sila človeka. Ukrýva sa jeho sila a veľkosť v schopnosti ovládnuť väčšiu či menšiu skupinu, presadzovať svoj názor. Sem-tam s krikom upozorniť na vlastnú dôležitosť a prítomnosť silnejúceho ega. Alebo sa jej sila prezentuje v podobe pokory a schopnosti vycítiť kedy nastal správny čas držať hubu?
Pred pár dňami sa ku mne dostal jeden múdry úryvok:
- V istej rodine bol jej hlavou otec, ako sa v dnešnej spoločnosti patrí, ktorý si roky svoje postavenie udržiaval formou hlučného správania, kriku, napomínania a večnej nespokojnosti. Nebol veľmi schopný v udeľovaní pochvál a nevedel oceniť ani ten najlepší zámer. Nech mama urobí čokoľvek hoci v tom najúprimnejšom úmysle, otec ju za všetko skritizuje - „Vždy som si myslel, že mama je slaboch. No dnes už viem, že v našej rodine je zbabelec práve otec. Silnejšia je mama, pretože ho napriek tomu ľúbi." L.M. -
Sú rozhodnutia, ktorých následky sme nútení preniesť si do budúcnosti. Tie, ktoré nás budú ovládať a poznačia nás. Možno v dobrom, možno nie. Tie rozhodnutia, ktoré nás ovplyvnia. A ja som presvedčená, že nie je nutné milovať sa z prostých dôvodov ktoré by sme odrátavali na prstoch, ale napriek chybám, s ktorými sa dokážeme popasovať. A vďaka tomu sa rodí sloboda lietať celkom bez hanby.
Pichne ma pri srdci z hlbokého nádychu ďalšej nádeje na lepší zajtrajšok. Zavriem oči a dúfam, že to prejde. Prejde. Vždy to predsa prešlo..
„Nemilujme kvôli, ale napriek!"
Pretože každý deň končí dobre. Aj ten dnešný..
