Ani jedno jedinké ráno sa mi nechce vytiahnuť päty spod periny, hoci má každé svoju charakteristickú vôňu. Otvoriť oči a pozerať sa von oknom na bijúce slnko, vnímať slnečný deň a modrastú oblohu bez mráčika. Všade okolo cítiť prepálenú tráva, ktorá sa určite stane poživňou pre dobytok. Stráca pre mňa krása význam? Čo prinesie dnešný deň? Bude opäť plný toho čomu nerozumiem a s čím už nejakú tú dobu bojujem? Toľko vyronených sĺz koľko padlo „za vlasť" za posledných pár dní by som mohla prirovnať k obdobiu spred rokov. Chuť poriadneho jedla môj žalúdok nepocítil už nejaký ten deň. Mám v hrdle veľkú hrču, ktorá sústo nie je ochotná nikam posunúť. Mozog má tiež nejaký ten blok, ktorý odmieta pracovať racionálne. Neviem čo je pre mňa správne, neviem čo potrebujem? Chce sa mi vracať. A to doslova. Predovšetkým zo mňa. Zo mňa samej.
Som človek, ktorý sa ťažko adaptuje na nové zmeny. Žijem si svoj ideálny život niekoľko mesiacov, je mi fajn. Možno lepšie ako len fajn. A potom príde zmena zo dňa na deň a ja som povinná v momente sa rozhodnúť. Nikto mi síce nestojí pri hlave s nožom v ruke, že je moja povinnosť sa rozhodnúť medzi dvoma smermi, ale svojím spôsobom to povinnosť je. Buď alebo. Rozhodni sa. Pretože nie všetky veci sú o kompromisoch. Človek buď chce alebo jednoducho nechce. Jediné v čom teraz vidím malý svetlý bod je starý dobrý čas. Potrebujem trpezlivosť a priestor na vlastnú adaptáciu, prispôsobenie, ktoré prišlo a prinieslo so sebou zmeny. Lebo len tak začnem rozumieť nielen veciam ale predovšetkým ľuďom. A keď budem rozumieť ľuďom len vtedy prinesiem svetu čosi viac ako oči pre plač. Som vraj majster v komplikovaní nielen zložitých, ale aj jednoduchých situácii. Možno ani problém, ktorý ma zastihol a ja ho pociťujem ako moje malé zrútenie vlastného sveta, v podstate nie je taký zložitý a neriešiteľný. Možno je riešenie, záver celkom rázny a na dosah ruky.. Tento krát sa však bojím urobiť rozhodnutie. Čo ak spravím chybu, čo ak sklamem seba alebo okolie? Stojím na križovatke a mám len dve možnosti. Zase raz je nutné pre niečo sa rozhodnúť a pevne si za tým stáť. Stotožniť sa s tým.. Nielen čo sa lásky týka. Ale vlastne celý môj život sa bude uberať smerom, pre ktorý sa rozhodnem. Presne teraz. Nie inokedy. Teraz. A o to ťažšie to je.
Uvedomujem si nespočetne veľa súvislostí, ujasňujem si záver krok po kroku no nedokážem s istotou tvrdiť, že som schopná sa s nimi stotožniť. Možno áno, možno na chvíľu a možno nie. Cítim sa taká slabá a neschopná urobiť niečo aktívne a veľkolepé, niečo čím by sa aj ľady pohli, že spraviť pre mňa aj najmenší krôčik je tá najzložitejšia vec. Lámu sa mi nohy a myseľ chce kričať. Do prázdna a nekonečna. Snáď taká pochvala, uznanie alebo nejaké hlúpe pozitívne slová, dovolím si tvrdiť, sú vhodným štartom či odrazovým mostíkom. Nazvite si to ako chcete.. Človek, ktorý bude na druhého neustále slovne útočiť, bude ho okríkať a za celý čas nepovie milé slovo, sa nestretne s pochopením. Takým spôsobom sa harmónia len veľmi ťažko docieli. Trápi ma to čože by nie. A celkom poriadne. Mám pocit menšieho nedocenenia. Som zahnaná do kúta. Opäť bude nasledovať úpadok? Čo príde? Nemám ani potuchy.
Otázka, presnejšie hneď dve na ktoré hľadám odpoveď je: Prečo je život tak veľmi komplikovaný? Alebo si ho človek komplikuje sám?
Som si vedomá toho, že nik z nás nie je každý deň vo forme, v plnom nasadení a nie každý deň sa cíti ako poloboh lámajúci rekordy. Máme svoje nálady a stavy, kedy to nie je práve ideálne. Práve vtedy potrebujeme človeka/ľudí, ktorí sa cítia opačne. Ja ďakujem predovšetkým tým konkrétnym, ktorí stoja pri mne každý deň, trávia so mnou čas, sú ochotní ma počúvať a pozerať sa na mňa hoci práve nie som namaľovaná a na sebe mám tepláky a staré vyťahané tričko. Niektorí z nich pohladia, iní objímu, iní povedia múdre slovo. Sú ľudia, ktorým môžete zavolať o druhej v noci a oni to napriek ťažkému dňu, povinnostiam, srdcovým záležitostiam či vyčerpanosti zodvihnú. A počúvajú naše „problémy-neproblémy" do úmoru. Stále o tom istom. Sú to také stvorenia, ktorým veríte, poznáte ich lepšie ako vlastnú dlaň a oni naopak poznajú vás, rozumiete jeden druhému aj bez vyrieknutých slov, pretože aj jediný pohľad povie viac ako tisíce slov. Vždy vedia nájsť tie správne myšlienky ako vás dostať späť do reality a povzbudiť k práci v samom sebe. Aj bez nahlas vyrieknutej vety vás vedia pochopiť. No napriek tomu sa v tomto vzťahu nevyskytujú žiadne vedľajšie úmysly, žiadna príťažlivosť, ktorej by sa niekto tretí mohol obávať. Hlavne v tých extrémnych časoch kedy sa človeku nedá ani plakať, chce však kričať no obrovská prekážka v hrdle mu to nedovolí. Cíti, že skôr či neskôr exploduje. Cíti sa porazený a zrazu ani jediná minúta dňa nemá význam.. sú proste tu. Pre nás osobne. Presne takých ľudí, priateľov v širšom zmysle slova, si treba vážiť. Prežívajú so mnou celkom dlhý čas presne preto, aby som nebola podvedomím nútená myslieť na všetko to, čo ma tak neskutočne zožiera. Preto trávim dni mimo domu, s niekým. Proste niekde. Pocit prázdneho domova nie je tým najlepším liekom na žiadnu „bolačku".
Dnes už pravidelne chodievam spávať o tretej nad ránom a tento nočný čas, kedy iní ľudia spokojne odfukujú a snívajú si krátim pozorovaním oblohy posiatej hviezdami. Milujem súhvezdie Veľká medvedica nazývanej aj Veľký voz. Pretože svieti každú jednu noc, na tom istom mieste za domom a rovnakou intenzitou. Bez ohľadu na to či je leto alebo jeseň. Aj vtedy keď je nebo ľahko prekryté oblakmi a chmárami mám to šťastie pozorovať ho. Stále má na oblohe svoje miesto. Vždy keď sa pozriem hore viem, že tam bude..
