Jedna moja čitateľka mi pred niekoľkými mesiacmi poslala pár povzbudivých slov do ťažších chvíľ, ktoré si povinne pripomínam vždy keď sa necítim práve najlepšie: "Keby čas liečil, boli by sme všetci zdraví. Láska je cit, ktorý nás oživuje, posväcuje. Napriek všetkému a všetkým. S láskou dozrievame.. dospievame - SME" (V.H.)
Hľadiac na pokročilé prejavy babieho leta si čoraz viac uvedomujem, že žiť v minulosti znamená len pochovávať samého seba. Je to ako fyzické týranie vlastnej duše, odopieranie radosti a slobody. Zákaz rastu a rozvoja, zákaz naberania arnoldovskej sily. No zároveň lipnúť na ľuďoch ktorí taktiež patria do dávnych čias, je len naivná a hlúpa viera v nerozbitné priateľstvá. A tak denne vedieme myšlienkové boje s neexistujúcimi démonmi, ktorí časom naberajú gigantické rozmery. Niekto týchto obrov nazýva paranoja.. Niekedy tak veľmi upriamujeme pozornosť na pravdu vytvorenú vlastnou fantáziou.. Niekedy.. A mňa to mrzí. Pretože tak ubližujem najčastejšie. Mrzí ma, že často ubližujem ľuďom na úkor svojich chýb. Že ubližujem síce nevedome ale pritom tak okato, že si niektorí myslia, že je to môj zámer. Strácam priateľov, strácam vlastnú tvár. A dnes viem, že žijem ináč ako som kedy snívala keď som mala o pár rokov menej. Vzdelávam sa vo sfére, v ktorej som nikdy nevynikala, azda len samú seba presviedčam že je to tak. Tak sa pýtam, do akej miery nás dokáže minulosť opantať a do akej hĺbky dokáže zmeniť našu prítomnosť.. Prečo žiť tu a teraz z minulosti keď nám každý deň ponúka širokú škálu príbehov hodných titulnej strany.. Prečo nás mrzia veci, ktoré sme urobili, no dnes by bolo naše počínanie pravdepodobne úplne iné.. Prečo sa bojíme toho čo bolo ako snehuliak jarných lúčov? Veď predsa žijeme tu a teraz v plnej sile a kráse zažívať ďalšie radosti. Alebo neresti?
Veci sa vyvíjajú a menia. O tom niet pochýb. No domnievam sa, že kvalita a veľkosť života ktorý žijeme, je len výsledkom spleti našich rozhodnutí. Za každý jeden pád či krôčik vpred, za situáciu v akej sa práve nachádza je zodpovedný každý sám za seba. Preto prežívame rozchody a prelínania dvoch celkom odlišných svetov. Preto sa kamarátovi narodila dcérka a tá najpohodovejšia spolužiačka sa vydáva.
Celý život hľadám harmóniu mysle, duše a tela. Vediem svoj vlastný boj bez konkrétneho spoluúčastníka, každá časť túži po niečom inom, každá časť vykazuje obrovskú silu aby čo najviac presadila práve seba. Často je to ťažké. No zároveň nie je pre mňa nič dôležitejšie ako hľadať túto vyrovnanosť a rovnováhu, pokoj a súlad všetkých troch podstát skrývajúcich sa vo mne. Tak žijem hľadajúc pokoru a rovnocennosť. Možno je podstatná časť môjho života len akýmsi riešením nekonečných príbehov a situácii, ktoré mi len zbytočne pletú hlavu. Možno mnohým ľuďom leziem krkom a iní mi prestávajú rozumieť. Možno toho toľko nehovorím ako kedysi a možno sa uzavieram do seba. A možno sa celkom neopodstatnene cítim taká vzdialená od všetkých. Pravdepodobne sa moje novoročné predsavzatia niekam vytratili a stránim sa opäť raz spoločenského života. Je to azda moja chyba, pretože len ťažko púšťam ľudí do svojho života? Možno len nastal čas na vnútornú zmenu, ktorá je pokladaná za takú samozrejmú?
Po večerných memoárových chvíľach začínam veriť tomu, že správne vyvíjanie života možno vykresliť tou najpravidelnejšou sínusoidou. Vyvrátiť by to bolo možné len v prípade, že by som kráčala späť do minulosti po celkom totožných šľapajách ako kedysi..
A tak si dnes opäť líham do tej istej postele, dnes pre zmenu ustlanej od rána. Líham si do tej istej izby s tými istými pocitmi. Keď si človek nevie dať rady sám so sebou.. Ja neviem.. Myslím, že aj moje dni sú zrátané..
