Svet je miesto ktoré nenávidím. Hoci je okolo mňa toľko nádhery v podobe prírodných úkazov, akoby nám Boh chcel toto peklo spríjemniť a ukázať nám aké to raz bude. Raz po Jeho boku, raz keď sám rozhodne že nastal nenávratný koniec. Svet je miesto kde nedokážem viac dýchať. Hnusí sa mi. Nenávidím samú seba, nenávidím vraj božiu spravodlivosť. Rúham sa Bohu do tváre, pýtam sa prečo to všetko. Dala som všetko čo som dať mohla a prišla som aj o to, o čo ľúbiaci človek neprichádza len tak. Stratila som hrdosť ženy. Čistotu a úctu k sebe samej. Nemám vlastnú dôstojnosť, nemám sny ani chuť bojovať. Pretĺkať sa životom. Uzavieram sa do seba. Nekomunikujem. Nemám silu hľadať východisko, záchranné koleso v tom obrovskom oceáne samoty. Som nevyspytateľná. Hľadím do prázdna, páči sa mi prítomnosť štyroch stien a ticho, ktoré nič neprekričí. Mlčím. A keď nemlčím schovám tvár do dlaní. Vtedy sa z očí pustí nekontrolovateľné množstvo sĺz. Nedajú sa zastaviť. Kričím. Schúlim sa do klbka. Kričím ešte viac.
Nenávidím sa. V hlave vládne chaos a obrovský zmätok, nie je tu nikto kto by ma počuť chcel, kto by ma hoci náznakom chytil za ruku. Život má vraj naozajstný zmysel len vtedy, keď má človek pre koho žiť. Ja už nemám. Je to LEN z lásky k mužovi, je to LEN z oddanosti. Pre mňa ten človek znamenal neporovnateľne viac. Bol mojim vzduchom, mojou alfou a omegou, mojou bázňou či Svätým písmom. Je mojou drogou ktorú potrebujem ešte aj teraz. A potrebujem ho stále viac a viac. Potrebujem ho vidieť. Potrebujem ho objať.
Pre neho som žila, pre neho som bojovala, pre neho som odsúvala samú seba na miesto posledné z posledných. Nemám dôvod žiť. Načo? Každý deň je pre mňa utrpením. Bojím sa toho či príde zajtra a žijem len v spomienkach na minulosť. Na to, aké nádherné leto s ľúbeným človekom mám za sebou. Pred očami milióny obrazov miest, ktoré sme spolu navštívili. Piesne, frázy, hmotné veci či obyčajné slová - to všetko mi ho pripomína. Niekedy len tak zavriem oči a nechám fantáziu pracovať. Aké nádherné jarné dni by sme práve teraz mohli prežívať. A to ma ničí. Nedokážem mysli povedať STOP.. Nechcem získavať nové poznatky, nechcem pokračovať v svojich doteraz skalopevných záľubách, ktoré ma dokonale bavili. Tráviť čas s inými. Bože, veď ja už vlastne ani nechcem žiť. Nechcem sa už budiť do stereotypných rán s odpornými pocitmi a večer si zase líhať do postele, že zajtra či chcem alebo nie, ráno nebude inakšie ako to dnešné.
Srdce v mojej hrudi už snáď dávno stratilo tvar aký poznáme z hodín biológie, dokonca mám pocit, že vo mne už vôbec nič nebije. Že srdce dávno opustilo moje telo, odišlo s ním za sedemdesiatsedem dolín.
Z úst mojich priateľov a známych počúvam denne milióny rád ako bojovať, ako vyhrať, ako nepodliehať a utápať sa. Vraví sa, že komu niet rady tomu niet pomoci. Som ja hlava zadebnená? Tvrdohlavá? Denne ruším dohodnuté stretnutia s ľuďmi, ignorujem telefonáty a nevychádzam z domu. Doparoma! Načo. Čo sa deje? Môžem utiecť pred čímkoľvek, ale nie pred svojimi vlastnými myšlienkami. Nie pred vlastnými pocitmi, vlastným nechutenstvom. Ničia ma spomienky, pocit zlyhania. Pocit sklamania. Že som zradila. Všetko som po.rala. Áno, práve ja!
