Som len niečo celkom maličké

Koniec roka tradične so sebou prináša akési melancholické myšlienky. Mnohých ľudí inšpiruje ku spomienkam nad uplynulými 12 mesiacmi dožívajúceho roka možno pri teplom kakavku a vyložených nohách – čo bolo fajn, čo nie.Keď sa však človek po dlhšie trvajúcom uvažovaní pristihne pri tom, že nebolo všetko podľa predstáv a mnohé naše konania boli akurát tak na dve veci, necíti sa dvakrát príjemne. Chcela som urobiť toľko ráznych krokov. Nestalo sa. Stereotypné zadebnenie mi už prerastalo cez hlavu, aj dnes potrebujem dýchať od hĺbky pľúc. Nie plytko. Stratila som vlastný život a jeho zmysel, radosť a optimizmus. Ešte stále v sebe pociťujem nedefinovateľný prázdny priestor, akési čierne miesto. Akoby sa všetka radosť z nepatrných vecí uberala opačným smerom. Aj chabé zmýšľanie, vraj všetko je len otázka času a nových „ixpiriens“, ako by povedala Marianka, pomaly začína naberať klamlivé rozmery. Vraj depresia nie je nedostatok vôle zmeniť seba a svoj postoj nielen k životu, ale aj ku možnostiam ktoré nám ponúka.Uvedomujem si, že utekám len sama pred sebou. A skôr či neskôr ma moje zlyhanie zastaví. Čo nastane potom? Úplná tma? Nekonečná krása? Je lepšie počkať na zázrak a klesať ku dnu, či vstať a bojovať aj za cenu neúspechu?Nechcem viac prosiť o pomoc a pochopenie, o ľudskú lásku a teplú dlaň. Jediné o či žiadamje, aby to navždy pominulo alebo sa vrátilo späť. Nechcem stáť na ceste s dvoma križovatkami a pohľadom váhať ktorú cestu si zvoliť. Chcem byť rázna a spraviť krok. Je jedno kam. Jednoducho niekam. Nečinnosť ma ubíja, je to moja pomalá ale istá smrť. Snažím sa vzlietnuť k slnku a svetlým mračnám, no čosi ma pevné drží pri zemi. Nemám silu prekonať ten odpor. A tak sa cítim ako balón v ruke dieťaťa.