Po poctivom vyplnení nekonečného päťdesiatotázkového testu, vyčerpaná a neschopná sústrediť sa, mi výsledok na moje (ne)počudovanie potvrdil, že stav v ktorom sa nachádzam zodpovedá hodnote 3.. Aby som to uviedla na pravú mieru, číslo štyri zodpovedá ťažkým depresiám liečeným v ústavoch. Pomyslela som.. To už?! Hlúposť! Kto už má tomuto veriť? Po čase som na záhadu v knihe zabudla a žila ďalej vo svete nikoho a ničoho. Až dodnes.
Mávam stavy úplnej beztiaže. Kedy viem, že som zbytočná a nepodstatná. Kedy sa cítim ako sivá myška. Kedy som nanič. Kedy nenachádzam pochopenie ani tam, kde kedysi bolo. Kedy ma trápi aj to najnepodstatnejšie, trápi ma všetko a zároveň nič. Vtedy nemám silu sústrediť sa na čokoľvek. Aj sila riešiť to podstatnejšie a dôležité je fuč. Vtedy už nič nie je dôležité.
Nie som typ človeka, ktorý by bojoval do poslednej minúty hoci aj zrazený na oboch kolenách. Dosiahnuť ciele za každú cenu, hlava nehlava.. to už ani nehovorím. Každý neúspech ma zráža k zemi hlbšie a hlbšie. Neverím v akýsi predurčený život ľudí, v niečo čo nám dopredu niekto/niečo určí. Každý si svoj osud volí sám svojou mysľou a voľbami. Závisí od nás samých, ako ďaleko či blízko si osud pripustíme.
Potrebujem zmenu, myslím si. Zmena však vo mne neevokuje práve pozitívne myšlienky – som rodený pesimista a skeptik: Je ti zle? Bude ešte horšie. A potom zas najhoršie. Viem, že nič nedokážem a všetko do poslednej maličkosti je úplne zbytočné.
Viem, že pokiaľ budem hľadieť do minulosti, nebudem schopná veriť v pozitívnu budúcnosť.
Čas detských lások a dobrovoľných aktivít po škole je v nenávratne. Aj poobedia strávené u starkých, babkine nenahraditeľné pečené buchty s maslom sú kdesi ďaleko. To všetko je preč. Hm.. aké sentimentálne. Mám pred sebou čas, kedy treba dospieť, postaviť sa proti všetkému, so všetkou odhodlanosťou a zaťatými zubami kráčať vpred a čosi svetu dokázať.. Ale?
Na prvý pohľad zdám sa možno ako výrazná a koketná baba. Mám plány a veľkú budúcnosť pred sebou. Ale čo sa deje dnu? Vo vnútri? NIČ. ÚPLNE NIČ. Je tam prázdno. Žiadne sny a predstavy o rodine a chápajúcom manželovi, záhrade a detskom kriku, žiadna kariéra. Jediným želaním, ktoré ma napĺňa šťastím je smrť. Len tá odvaha zatiaľ akosi chýba..
