Na piatkový večer sa vždy teším. Zájdeme s partiou niekam do klubu na pivko, zahráme kalčeto a krátko po polnoci sa presúvame do baru.
Doparoma.. Včerajšok bol iný. V meste otvárali nový bar, to by bol hriech nezistiť aký typ klubu k tým našim dvom pribudne.
Sobota ráno.. Ležím v posteli, svet okolo mňa sa tak neuveriteľne rýchlo krúti.. V ústach cítim neznesiteľné sucho. Zavriem oči, prehodím si perinu cez hlavu.. Premýšľam.. Včera sme to po dlhom čase zas mierne prehnali. Premietam si akési úryvky zo včera – spolužiačkina usmiata tvár, nevinný chlapčenský výzor, akýsi bar, hudba v štýle house ktorá nemala konca kraja.. Potom taxík.. Hľadám súvislosti. No stačí mi, viac spomínať ani nechcem. Ach, ako veľmi sa mi chce kričať.
Spájam si úryvky ako puzzle jeden za druhým.. Čím kompletnejší výsledok dostávam, tým viac nepekných slov ma napáda..
Pozor slečna, ozýva sa svedomie.. Kam sa vytratili všetky zásady ktorými sa odjakživa riadim? Moje pravidlá ktoré nikdy neporušujem a hranice za ktoré nikoho nevpúšťam?
Na všetkých treba rovnaký meter, ale.. V tomto prípade išlo o niečo úplne iné.
Jediná vec ktorá ma na tom najviac mrzí - Za všetko si môžem sama - Cynik v tele človeka. Stále dookola si nadávam, hľadám tie správne slová ktoré by ma momentálne vystihli.
Pustila som ho príliš blízko k sebe, povedala som mu príliš veľa vecí ktoré si ani nezaslúžil vedieť. Možno som verila že po stoprvýkrát to bude iné..
Sklamal ma, zas a znova. Už po stýkrát..
Rovnakí herci, rovnaké kulisy, rovnaký scenár..
Úvodom – expozíciou - je jesenná chladná noc, obloha posiata hviezdami.. Nikde ani obláčika..
Príbeh prechádza kolíziou, krízou, peripetiou.. A na záver? Katastrofa - Vrazil mi nôž do chrbta.
Som sklamaná sama zo seba.. Poviem si: „Už nikdy viac“.
Ale čo urobí úsudok, zdravá myseľ a moja nekonfliktná duša? Zabúda na sľuby, na predsavzatia. Zabúda na minulosť. Je ochotná prepáčiť hoc aj tisíckrát.
Až mi jedného dňa dôjde trpezlivosť. Vezmem spravodlivosť do vlastných rúk. Vykričím svetu všetko čo ma trápi, ale aj to čo moje srdce potrebuje.
Prečo jednoducho existujú ľudia ktorí z nás dokážu urobiť tých najväčších chudákov a keď
svoj zámer po ťažkom boji dosiahnu, škodoradostne sa nám vysmejú priamo do tváre..
A prečo sme mnohokrát takí slepí, že nevidíme pokope toľkú faloš, klamstvo a pretvárku?
