Nuž, poviem pravdu – chcela by som sa vrátiť do čias sladkého ničnerobenia a čias školských lások.. Do čias keď som prišla domov skoro pred obedom a zvyšok dňa patril len mne a mojim vrtochom. A nejaké popoludňajšie učenie bola skôr rarita ako každodenná povinnosť. Bol čas na čokoľvek, ale ako tak premýšľam ani neviem kam sa vytratil a či som ho vôbec využila. Ktovie.. každopádne bol.
Dnes by som dala čokoľvek za jediné voľné popoludnie. Len tak.. nechať učenie učením.
Do čias keď som bola mladá a neskúsená žiačka základnej školy. Nič ma netrápilo, takmer žiadne povinnosti ani pomyslenia o tom čo bude o pár rokov. Mala som všetko aj bez toho, aby som sa aspoň trošku snažila. Jedinou mojou povinnosťou bolo drieť tretiu lavicu v rade pri dverách a sem-tam sa niečomu priučiť.
A to nevinné zaliečanie sa, doberanie si pohľadom jeden druhého, štuchancami alebo posielanie anonymných lístočkov? Veď sama som ich niekoľko poslala chlapcom hoc aj o tri ročníky vyššie. Bolo to milé J.
Spomínam si..
S príchodom dňa, ktorý ako ináč, tradične zavŕši školský rok, po skončení povinnej školskej dochádzky so slzami v očiach ( napríklad konkrétne ja J ) no zo vztýčenou
hlavou a mysľou plnou túžob a plánov, sme sa každý niekam rozpŕchli.
Vždy keď sa zahladím na naše niekoľkoročné tablo, tablo 9.C, napádajú ma prevažne príjemne spomienky, po ktorých mi ešte dlho zostáva úsmev na perách.
Aj keď sme neboli práve ukážková trieda čo sa prospechu týka, kolektív sme mali výborný. Boli sme, dá sa povedať, ako jeden celok. Mali sme sa na čom smiať, mali sme sa z koho smiať a niekedy, keď bolo treba byť vážny, sa pochopiteľne našla nejaká výnimka. A aj keď bolo najhoršie nechýbal humor.
Na každej fotke vidím tvár, ktorá mi pripomína rôzne myšlienky a nielen tie úsmevné – prvé cigarety, letiace „vodosáčky“ z okna, prepichovanie nosa, hádzanie kriedy po ľuďoch.. Na to zlé sa zabudlo, to je fakt. Každá jedna tvár vo mne evokuje predstavy, otrepané frázy, kúsok osobnosti ktorá bola NAŠOU súčasťou.
No po rokoch sa s niektorými spolužiakmi ani nestretávam, s niekým sa sotva pozdravím a s tým vernejším zvyškom, ktorý tvorí zopár ľudí občas prehodím pár RP-čiek.
Každý má už vlastný svet v ktorom si žije a tvorí.
Ale keď po čase náhodou niekoho z nich stretnem.. Premýšľam. – Zmenili sa. Zmenili názor, priority dôležité pre život, niektorí možno dospeli. Z mnohých sú zodpovední mladí ľudia.
Lásky neboli také vážne, učenie nebolo také vážne... Nič nebolo také vážne. Vždy sa nám všetko prepieklo, veď nás brali ako deti.
A dnes? Každý vystupuje pod vlastným menom a sám za seba, zodpovedný za svoje skutky, bez možnosti mýliť sa.
Akosi prirýchlo sme dospeli, dostali sa zo sveta a lá gombička do reality. A bez toho aby nás ktosi upozornil a ukázal smer, hranicu medzi bezstarostným životom detí a svetom dospelých.
