Sobota podvečer.. Mala som iné plány. No namiesto toho sedím v parku a liečim sa.
Je tu neopísateľné ticho. Všade kam sa pozriem, vládne pokoj.
Milujem to tu. Na toto miesto mám neskutočné spomienky, ktoré dnes, už s odstupom času, vyvolávajú aj úsmev na tvári.
Hľadám tu inšpiráciu. Nech sa pozriem kamkoľvek, každý pohľad stojí aj za tú najmenšiu zmienku.
Spomínam si.. Tento park ešte donedávna žil, v pravom slova zmysle. Či bol utorok alebo nedeľa, detský smiech a krik bolo počuť na niekoľko desiatok metrov. Časy sa menia..
Už nič nie je ako bývalo. Ani ja nie som človek ako kedysi.
Keď však hodím očko o ulicu ďalej, zazriem sediacu pani s knihou na kolenách. Určite je mysľou prenesená do deja. No a hneď o lavičku ďalej mladá slečna približne v mojom veku. Tvári sa neprítomne, fajčí jednu cigaretu od druhej, po tvári jej sťekajú krokodílie slzy. Asi má problémy...
Viac ľudí pozorujem, obzerám si ich, no nie ako nejaký sliedič. Skôr ako zvedavý človek. Hľadám krásu v tých najjednoduchších veciach. V obyčajnej tráve, rodiacom gaštane, vo vetre, ktorý sa mi hrá s vlasmi. Všetko je také podstatné, jedinečné a relatívne. A o to viac pociťujem ich podstatu.
Som vďačná za každé nové ráno, každý nádych, pohľad, úsmev, za každý deň svojho života. Koľkí z nás už takúto možnosť dávno stratili...
Žiaľ, vďačných ľudí je v pomere s tými nevďačnými podstatne menej.
Človek má ďakovať za každú drobnosť, ktorú mu osud do cesty prihodí. Napríklad za každý deň prežitý v zdraví. No to však mnohí berú ako samozrejmosť.
Nezazlievam to nikomu, aj na vďačnosť treba dozrieť. Ako na všetko. Verím, že každý má v sebe, niekde v hĺbke, aspoň malinký kúsok. Niekomu však potrvá celú večnosť preukázať ju.
