Nemám príliš rada presne tie stavy, kedy sa mi vybavuje nekonečne veľa myšlienok, slov a fráz, ktoré som mohla vysloviť v daný okamih, no neurobila som tak.
Často, a v dohľadnej dobre zisťujem, že je to až choro často, uvažujem o vlastných životných prioritách. A čisto skepticky sa nad tým zamyslím.. Čo je pre mňa v živote vlastne dôležite, keď všetko materiálne je pominuteľné? V konečnom dôsledku, aj my sme predsa pominuteľní.
Prečo si jednoducho nevyložiť nohy a rezignovať? J Veď by to bolo také pohodlné. Pri pozeraní na padajúci sneh čakať na koniec.. Sentimentálne nie?
Záleží predsa od nás, ako dlho budeme stáť na javisku, ale aj to, akú rolu predvedieme – čo bude pre nás prioritné a ktorým smerom sa vyberieme. Dokonca aj to, akým spôsobom svoju postavu ukážeme svetu. Či budeme manipulátorskými bábikami, alebo naopak – budú s nami manipulovať iní.
Bolo o tom už veľa napísané a ešte viac povedané - Netreba ho brať vážne a držať sa nejakých striktných pravidiel z psychologickej príručky .. Sama som s nimi skončila.. Lebo len bezprostredný a spontánny človek je naozaj slobodný!
