Milujem jeseň a štyri hodiny poobede. Keď sa práce na poliach končia a zemiakové hľuzy dohárajú v plameňoch. Krajinu zahaľuje voňavý dym. Schyľuje sa k večeru. Keď idem po parku, pod nohami počujem šuchotať listy a zo stromov padajú dozreté gaštany. Keď je príjemne chladno a vo vzduchu cítim, že konečne prišla..
Milujem rozhovory – moje a sestrine. Je múdra. Vie o čom hovorí. Ale rozumy do života mi veľmi nedáva – a to je fajn. Naposledy mi pripomenula jeden môj podstatný nedostatok – vraj pôsobím navonok príliš namyslene, distingvovane - moje gestá, vystupovanie, pohľad – povedzme že sebaisto a dôstojne. Možno je to len forma akou sa snažím zakryť zraniteľné nedostatky. A možno ma život naučil, že akási viditeľná rezerva výborne pôsobí ako obranný mechanizmus.
Ešte nedávno som s teóriou zarytej feministky brániacej sa proti všetkému čo má viac ako by malo mať, chcela nadobro skoncovať a heslo „Forever Free“ (alebo jednoducho double F) poslať holubom do teplých krajín. No ukázalo sa, že to bol len ďalší mylný a zbytočný krok. Ďakujem za to hlavne skutočnosti, s ktorou sa stretávam v poslednom období, asi až pričasto.
Poviem vám príbeh.. Chlapec stretne dievča. Ona sa mu páči. Aj on sa páči jej. Nasledujú nevinné pohľady, výmena čísel. Dohodnú míting. Stretnú sa. On ju odprevadí. Ona čaká na ďalší jeho krok. On ju kŕmi peknými rečami. Dohodnú ďalšie a ďalšie stretnutia. On si však uvedomí, že je to len „obyčajný koláč“ a nie „koláč s ovocím“. On odchádza. Ona sa cíti porazená.
Rozumeli si. Ich rozhovory boli viac než len priemerné – o počasí a o golfe, o blížiacej sa jeseni. Nebolo medzi nimi to trápne ticho. Vždy to všetko išlo úplne samé. Tešila sa kedy ho znova uvidí. Nestalo sa.. Zase bolo jej ego niekde pri hodnote podobajúcej sa nule. Mala dobre známy pocit viny a bola zhnusená sama zo seba.
Najťažšie pre ňu bolo vyhodiť to číslo, ktoré poznala naspamäť nielen z telefónu, ale aj z hlavy. Aj všetky prijaté správy „padli za vlasť“.. Čakala týždeň – dva .. Dušovala sa samej sebe, že nikdy viac. Že viac nebude tou chuderkou a práve ona bude tou mrchou.
„Stretnutie každého človeka nám čosi dáva“ a jej dalo zas kúsok imunity a obozretnosti voči opačnému pohlaviu. Zistila, že hrdosť samotná je pre ňu dôležitejšia, ako pocit víťazstva.
