Zaráža ma, že naša mlaď sa čoraz viac spolieha na vlastných rodičov. Čo sa týka financií, módneho oblečenia, alebo vyťahovania z prúserov. Často mám možnosť počúvať tie egoistické poznámky typu : A čo, veď otec kúpi nové! A čo, matka to zaplatí!
Je priam neuveriteľné ako rýchlo si mladý človek zvykne na blahobyt. Značkové oblečenie, bez ktorého by ma nebrali do partie, originálne CD-čka, lebo len tie robia image, perfektný make-up, veď nemôžem byť horšia ako iné baby. A takto by som mohla pokračovať do nekonečna.
Zdá sa mi to adekvátne. Mnohí ľudia zabúdajú na základné hodnoty života. Trápia ich totiž
“podstatnejšie“ veci – kto, kde, s kým? Prípadne kde sa koná nejaký slušný večierok, kde sa dá lacno opiť. Život gombička. Žiadna zodpovednosť. A načo?! Boja sa zodpovednosti za svoje činy, postaviť sa problému tvárou v tvár? Alebo? Je to „len“ v tej pohodlnosti?
Je mi ľúto ľudí, ktorí si svoju vlastnú tvár neustále za niekoho schovávajú, nechcú byť sami sebou, ukázať svetu svoju existenciu a byť jedným z mála. A v neposlednom rade žiť SVOJ život sám za seba.
Keby sa človek čo i len na chvíľu zamyslel a zabudol na materiálne statky.
Veľa ľudí berie svojich blízkych, rodičov či priateľov ako samozrejmosť. Boli. Sú. Budú. Bodka. Je to paradox. Ani sa nenazdáš a zo sekundy na sekundu stratíš možnosť vysloviť ďakovné slová.
Keby sa chcel človek na chvíľu zastaviť, prestať myslieť na SVOJ business, SVOJE záľuby, SVOJE peniažky, SVOJE problémy.
Myslel na to, že na svete okrem neho žije šesť miliárd ľudí. Z toho len pár stojí o jeho pozornosť, ktorú aj tak málokedy dostanú.
Naozaj je taký problém navštíviť starého známeho, objať ho, poklábosiť, prehodiť s ním nejaké to slovíčko a zistiť ako sa mu darí?
Človek od prírody vystupuje ako tvor - sám za seba. Jednotlivec. Je to správne, pochopiteľne, do určitej hranice. Do hranice, kedy prestávame byť tvormi a stávame sa ľuďmi!
