Človek taký odlišný odo mňa.
Správaním, vyjadrovaním,
výzorom aj životnými prioritami.
Skvelý človek, aj zabávač.
Je zaujímavé pozorovať ho.
Spôsob jeho komunikácie,
neverbálne vyjadrovanie
a držanie tela.
Je taký nádherný.
Taký mladý.
Taký nesmelý.
Nepopísateľný.
Spomínam si – na okamih- nie je to tak dávno, prišiel za mnou.
Hrali nejaký pomalý otrepaný hit. No nebolo nad čím váhať.
Dlho sa na mňa pozeral, ale nebolo mi to nepríjemné.
Priala som si aby tento okami nikdy neskončil, aby trval večne.
Voňal – neskutočne. Schovala som sa do jeho náručia, ale
nečakala som nič viac.
Objal ma, tak pevne ako to len vedel.
Vychutnávali sme si tóny spoločne, cítila som jeho srdce. Ten tlkot
nebol pravidelný. Stačilo nám tak málo.
Vtisol mi bozk na líce – to už bolo priveľa.
Bolo po mojom feministickom zmýšľaní.
Neskutočné.
No viem, zakázané ovocie najlepšie chutí – o to horšie to celé je
Nemôžem, nechcem..
Keby som aj chcela – je to proti akýmsi nepísaným pravidlám,
proti mojim zásadám.
Keby aj chcel – nemôže.
Vídavať ho každý deň a vedieť, že je to všetko čo mi môže dať.
Že okamih ako z amerického filmu sa už nikdy nezopakuje.
Mrzí ma to, trápi ma to.
Nič s tým neurobíme.
Budeme žiť naďalej v túžbe jeden bez druhého...
