Už ubehol nejaký ten čas, čo sa nový rok so starým snúbil a na mojej stránke kde sa prejavujem prevažne ako (povedzme to tak) „autorka osobnej tematiky“, pribudol jediný príspevok plný skeptických a pesimistických názorov.
Ale čo dnes?
Čoraz častejšie sa pristihnem pri tom, ako hlúpo a bezvýsledne, donekonečna pozerám „do blba“, nesledujem okolie a vyhľadávam samotu. Veľa premýšľam nad tým, aký je svet, aká som ja a keď v mojej prítomnosti zostávajú štyri steny – uvažujem – som vôbec normálna?
Odohrávajú sa vo mne dva rozdielne svety súčasne – snívam, no zbytočne.
Žijem si vo svojom svete s vlastnými snami už dlhší čas, ktoré viem, že nikdy nebudú naplnené. Nepodobajú sa realite, do ktorej sa denne prebúdzam.
Skutočne, nič ma neteší. Nenachádzam vo svojom každodennom živote žiadnu podstatu, nič na čo by som sa mohla tešiť, prečo sa mi oplatí ráno vstávať z postele a večer do nej zase líhať. A občas ma dokonca prenasleduje myšlienka prežívania.. hm.. zo dňa na deň.
Akási drobná ilúzia vo mne vládne – chcem zmeniť toto všetko, začať žiť každý deň ako plnohodnotný. Cítim sa však na to veľmi slabá, taká maličká a bezmocná. Nedokážem to. Kde mám začať? Koho žiadať o pomoc? A či vôbec.. Má to zmysel?
Časy keď som našla inšpiráciu v každej veci, ktorú som zazrela – sú preč. Čo sa vlastne stalo? Kde je moja aktivita a nespútaná túžba naplniť sny.. Ísť za vlastným cieľom.. Byť bezprostredne nezávislá a najlepšia.. Kam sa vytratili predsavzatia, ktoré som chcela uskutočniť? Namiesto toho si zas a znova pripaľujem ďalšiu “priateľku do dažďa“.. Moje či už podivné stavy alebo depresie už hraničia s irrevelantnosťou.
Dokonca ma táto moja aktívna pasivita čoraz častejšie núti myslieť na to najhoršie.
Nezáujem a bezstarostnosť - pripomína mi to chvíľkové stavy, keď sa opojíte do účinkov jednej z narkotických látok – čas, ktorý nastane krátko potom : nezáujem starať sa, dovoľuje vám to užívať si tento sku*vený stav a želať si nech trvá a trvá. To sú však stavy dobrovoľné, čo sa v mojom prípade povedať nedá.
