Letím k Tebe, hore k nebesiam. Takmer denne. Tam kde žijú všetci tí, ktorých nosím v sebe. Približujem sa ti. Aspoň fyzicky. No v našich nepravidelných rozhovoroch kde občas vypadne aj nejedna slza, nachádzam v Tebe pokoj. Akceptuješ ma aj s bremenom, ktoré so sebou neustále vlečiem.
Často Ťa žiadam, aby si otvoril moje srdce zmenám, ktoré život prináša každú minútu. No zároveň – chcem oceniť každý okamih do ktorého sa nadýchnem. Chcem pocítiť vedomý pohľad na život a rozplynutie ružových okuliarov, s ktorými všetko vyzerá tak dokonale. Denne Ťa prosím o poriadnu dávku sily, ktorá mi pomôže rešpektovať rozhodnutia najbližších, pretože sa tvrdohlavo krížia s tými mojimi.
Je to vlastne šťastie, že moje sebecké prosby nemeníš na realitu a ochraňuješ ma pred slepým tápaním. Vedieš ma na miesta, ktoré moje oči potrebujú vidieť aby zas a znova pochopili, že život je tu a teraz a je celkom zbytočné obávať sa budúcnosti. Spájaš ma s ľuďmi, ktorí ma zraňujú presne takým spôsobom, aký potrebujem. Pretože som nepoučiteľná.
Viem, že si so mnou. Cítim Ťa. Keď sa celkom maličká schúlim do tvojich veľkých dlaní a Ty ma hojdáš sem a tam aby som našla úľavu v spánku. Keď mi srdce búši ako o preteky a moje oči zalejú potoky, pobozkáš ma na čelo a ticho mi pošepkáš – „Ja sa o teba postarám“ . A keď sa moje krehké srdce opäť nárazom z veľkej výšky roztriešti na drobné časti, Ty ho svojím dotykom scelíš do jedného kúska. A pofúkaš.
Denne hľadám pevnú pôdu pod nohami, ktorá mi zvykla patriť. A široké krídla, ktoré mi vdýchavali život? Každý deň sa vlieva do ďalšieho dňa a ja čakám kedy opäť nájdem zmysel toho, čo ma kedysi robilo šťastnou.
Stratila som hviezdu z neba – samú seba. Úsmev sa vytratil a moja myseľ opäť raz nedokáže snívať.No prajem si nájsť ju znova. Otvoriť oči, nadýchnuť sa. Stratiť sa v tom šťastí a ucítiť život. Zas a znova.
