Pred veľmi dávnymi rokmi sa stala z jedného dňa na druhý moja mamička sirotou. Vo veku troch rôčkov si jej mamičku s maličkým bratčekom povolal Pánbožko do nebíčka a ona zostala sama. Opustená mamičkou, oteckom, vtedy vojakom v prvej svetovej vojne. Samučičká sama, ako vtáčatko vypadnuté z hniezda. Ale ten dobrý Pánbožko nechcel, aby to nevinné dieťa zostalo naozaj samo. V najťažšom období sa mamičky ujala teta suseda Gábornéni, ktorá okrem svojich piatich deťúreniec, prichýlila aj maličkú sirotu. Pokiaľ sa nedostane tá hrozná správa ku jej starej mame. Manžel susedky Gáborbácsi sa veľmi rýchlo vybral zvestovať starej mame Eve dve smutné správy. Zapriahol kone a uháňal do tretej dediny. Strarú mamu Evu však už našiel užialenú, uplakanú, vedela, čo sa stalo s jej dcérou a maličkým vnúčikom. Veď zlé správy sa šíria rýchlejšie ako dobré!
Popri smutných povinnostiach s pohrebom dcéry a vnúčika vyvstal aj ďalší problém – kto sa postará o maličkú trojročnú vnučku, pokiaľ sa jej otecko vráti z vojny. Ak sa z nej ešte vôbec vráti! Energická stará mama Eva však nepripustila žiadnu debatu s pánom farárom, jej rozhodnutie bolo jednoznačné. „Dieťa budeme vychovávať so starým otcom a hotovo! A ostatné sa uvidí“.
Tak sa aj stalo. Mamička vyrastala obklopená láskou starých rodičov, prísnou, ale milujúcou starou mamou a starým otcom rozmaznávaná, ako malá princezná. Vo dvore plnom hydiny, kozičiek a mačičiek mal svoje miesto aj psík Portáš a dva koníky. Najkrajšie chvíle tajomstiev a malých sprisahaní zažívali vnučka a starý otec „útekom“ z dvora na koníkoch do najbližšieho poľa a poďho s nimi aj Portáš. Keď sa neskoro popoludní vrátili domov, stará mama predvšetkým hrešila starého otca s výčitkami, „len kazíš to to dieťa, ty starý turul! Okamžite nachovať hydinu a Portáš tu má pripravený hrniec s poliekou z obeda. Potom rýchlo ku stolu, ide sa večerať, galambočky sú hotové“! Čo zostávalo starému otcovi, príkazy gazdinej sa musia plniť a tak aj s vnučkou vykonali, čo im bolo nakázané. Starý otec sa už aj poumýval k večeri, aj pomohol prestrieť na stôl, ale vnučka sa záhadne stratila. Niekoľkokrát volal do dvora, „Marinka moja, kde si, poď dieťa večerať“! Ale keď ani po opakovanom zavolaní mamička neprichádzala, stará mama už stratila trpezlivosť a vybehla na dvor. Starý otec za ňou a naskytol sa im neuveriteľný pohľad. Malá princeznička sedela spolu s Portášom pri jeho miske a vyberala mu z nej veľké fazule a spokojne ich jedla. Starý otec sa pučil od smiechu, stará mama hundrala čosi o starých truruloch a mračila sa dovtedy, pokiaľ nedostala vysvetlenie, prečo vyjedá fazuľu Portášovi z misky. Marinka jej vysvetlila, že nechcela, aby od nej zasa Portáš dostal metlou po zadku, že opäť nezjedol fazulu, tak mu pomohla. Už nikdy viac fazuľu jesť nemusel.
Od tejto príhody prešlo už zopár desaťročí a "Portášová" polievka sa stala tradíciou v kuchyni našej rodiny. Pravidelne na jeseň a v zime sa varila hustá fazuľová „Portášová“ polievka so zeleninou a hrubými rezancami a chutila nielen mojim bratom a mne, ale aj mojim deťom a dnes už aj mojim vnúčatám.
Ale teraz nepôjdem variť, idem zapáliť zopár sviečok za mojich drahých.
