Obzvlášť jedny vianočné sviatky a Silvester sa mi hlboko zapísali do spomienok. Mali to byť len také normálne chalupárske Vianoce, ako po iné roky. Tieto spomínané sa však začali 22. decembra prvou komplikáciou – ranné a napokon aj celodenné zúrivé sneženie – nám pripravilo cestu, akú sme nikdy predtým a ani nikdy potom nezažili. Od rána padali z neba vločky ako „vrabčie hlavy“, teda vločky o rozmere skutočných vrabčacích hlavičiek, cesty boli klasicky zimne „zvládnuté“, kolóny áut na nich sa posúvali pomenej ako slimačím tempom, po pár hodinách cesty sa zdvihol vietor, ktorý tie vločky hnal na okná áut horizontálne a stierače nestíhali svoju prácu, deti do omrzenia takmer od Bratislavy opakovali tú istú otázku „mami, kedy už budeme na chalupe“? a nám s mojim milým Jurinom začali „tiecť“ nervy! Už v Nitre som navrhovala, aby sme prespali v hoteli, ale napokon sa nám podarilo „zavesiť“ sa za akýsi nákladiak, za závesom ktorého sme sa dostali takmer po Žiar nad Hronom. Tu však naliehanie detí „mami musíme cikať“, ešte aj naliehavé psie žiadosti o cik pauzu, nás donútili vybočiť z kolóny a zastať. Potreby detí a psíka sme absolvovali v maxi snehových závejoch a možno to bol osud, lebo táto pauza nám umožnila potom jazdu bez kolóny áut až do Banskej Bystrice. Pomaly, ale vcelku bezpečne. Tu akoby zázrakom snehová fujavica ustala. Ešte som Jurinovi navrhovala, aby sme prespali u mojich príbuzných, ale hviezdne nebo a predstava „už len“ osemdesiatich kilometrov po chalupu nás naladila, aby sme predsa len pokračovali v našej už takmer 11 hodinovej cestovnej útrape. Po prekonaní Donovalov až po Korytnicu to bolo vcelku v poriadku, ale v Liptovskej osade sa opäť „čerti ženili“ a my sme dorazili na chalupu (6 km za Liptovským Mikulášom) po ďalších 3 hodinách! Ale po tej „rekordnej“ ceste sme už boli doma na chalupe, ktorá bola vykúrená vďaka nášmu „domorodému“ a do dnešného dňa priateľovi Matejovi, ešteže kúril už od rána! A navyše ešte aj cesta ku chalupe bola jeho pomocou očistená od takmer dvojmetrových záľah snehu a my sme bez problémov (?) vynášali z auta do teplej chalupy našu vianočnú poživeň a darčeky.Druhý deň ráno, sa akoby zázrakom zmenil na neuveriteľnú vianočnú pohodu bez vetra a sneženia (snehu však bolo až, až...). S Matejom sme v hore vyrezali náš milý a poriadne tučný vianočný smrečok, vlastne dva. Jeden do chalupy a jeden pred ňu. V chalupe sme „zavesili“ salónkami a papierovými krúžkami ozdobený stromček pod strop izby, vonku sme ho len posadili do snehu pred chalupu a ozdobili ho salónkami a malým čokoládičkami. Tento vonkajší stromček mal „najväčší“ úspech u susedovie sliepočiek, ktoré za dva dni salónky a čokoládky zlikvidovali, ono to vlastne bolo aj našim cieľom, predsa nech si užijú aj ony Vianoce....... Zajtra o Silvestri...
