Cedro vybehol spod kuchynského stola vrtiac chvostíkom v domnení, že sa idú spolu hrať. Jurino však opäť prísne zavelil „Cedro, prines topánku!“ Milý Cedro sa vyčítavo pozrel na Jurina a urazene odcupkal späť pod kuchynský stôl a prestal sa s nami „baviť“. Obrátil sa k nám zadkom a viac nám nevenoval ani len pohľad. „Juri“, vravím mužovi, „ten Cedro je v tom úplne nevinne, veď tu stále ležal pod stolom. Predsa si nebudeme kaziť Vianoce kvôli jednej topánke!“ „Veď práve“, odpovedá „načo je mi jedna topánka, keď mám dve nohy!“ V tom momente mi začalo trhať kútikmi úst a veru som ani nevydržala a začala som sa chichúňať na celé kolo. „Ešteže tu máš aj iné, ale tie si, prosím ťa, odlož dovnútra, nech ti zostane obutie na dve nohy!“ To sa už aj Jurino usmieval tým svojským spôsobom a bolo po hneve.Večera sa vydarila, kapustnica bola vynikajúca, aj kapor a zemiakový šalát. Deti počas večere viseli očkami na balíčkoch, svoje porcie zjedli (napodiv) bleskurýchlo a ani sa veľmi nerozčuľovali nad počtom kostičiek v kaprovi, len už nech si môžu pozrieť darčeky, ktoré mali od Ježiška pod stromčekom. Spolu s rádiom sme si trojhlasne (viacmenej trojfalošne) zaspievali Tichú noc a teraz hurá na balíčky. Radosť bola veľká, každý sme sa tešili z toho svojho darčeka a napokon sme si udobrili aj Cedra, ktorý mal tiež darček pod stromčekom. Dva párky zviazané veľkou červenou mašľou, o ktorú som s ním musela trošku bojovať, lebo aj tú by bol zbaštil spolu s párkami. Po darčekovej eufórii sme sa rozhodli ešte pre prechádzku, veď Cedro musel aj tak ísť vykonať svoju potrebu. Spojili sme príjemné s užitočným a prechdádzali sme sa večernou dedinou a nakukovali do rozsvietených okien domov a chalúp. V nich žiarili osvetlené vianočné stromčeky, trošku sme im závideli, lebo ten náš chalupový sme nikdy neozdobovali sviečkami, jednoducho z obavy pred požiarom. Sviečky sme však mávali zapálené, ale len v svietnikoch na stole a tie boli vždy pod našou kontrolou.Večerná prechádzka splnila svoj účel a deti sa bez akýchkoľvek protestov uložili na spánok do svojich postelí. Malá v náručí so svojim macíkom a väčšia s opičkou mončičou. My sme s Jurinom v kuchyni popri umývaní riadov len tak spomínali a klebetili. No a keďže som si vymyslela zmenu nášho tradičného vianočného menu na prvý sviatok vianočný, teda plneného moriaka za veľkú husičku, vlastne husisko, využila som vykúrenú kuchynskú pec na jej predpečenie. Počas pečenia husičky sme s Jurinom klábosili ešte asi dve hodiny, kým sme sa rozhodli aj my vliezť pod teplé periny a trošku si v posteli čítať v knižkách, ktoré sme si „našli“ pod stromčekom. Husičku som vybrala z pece a hoci sa mi zdalo jej mäsko ešte tuhé, vravela som si, však zajtra sa dopečie. Vraj zajtra sa dopečie.... Celé doobedie sa to husisko pieklo v peci, zdalo sa mi, že je tvrdšia, tvrdšia a nekonzumovateľná, až som napokon, hanba nehanba v ten najväčší sviatok vianočný, išla k našej susede tetke Hane, nech poradí čo s ňou, veď dlhé roky chovala húsky. Tetka Hana sa len pousmiala a poradila – keď kupujete hus, tá mladá a dobrá musí mať ružové nohy, nuž ale keď kupujete mrazenú hus bez nôh, ako zistíte, akej farby mala nohy? Pochopila a vrazila mi do rúk mlynček na mäso, vraj nech z toho gunára mäso pomeliem a upečiem ako štefánsku fašírku. Presne takto skončila naša husička, respektíve náš gunár. Z mletého pečeného mäsa som vyrobila s patričnými prísadami bochník, do jeho vnútra som dala na tvrdo uvarené vajíčka, len zvláštne boli prílohy – knedle a dusená červená kapusta! Napokon to bolo dobré jedlo, len som nemohla obhrýzať kostičky, tie mám totiž z hydiny najradšej.....Ale zajtra už naozaj o Silvestri....
