Náš vzťah sa budoval veľmi pozvoľne, spočiatku to bol len taký obyčajný vzťah kolegu s kolegyňou v práci. Oni – teda traja chlapi a my dve, resp. tri baby. Jednou z báb bola šéfka (tú však nepočítam medzi „nás“ baby, už som ju spomínala v mojom prvom blogovom článku) a druhá, tá bola moja zlatá „druhá“ mama Anna a napokon ja, taký mladý pochábel a ich benjamín(ka), ktorá som im takmer s pravidelnou istotou vyvádzala voloviny, ktoré oni s obrovskou mierou tolerancie prijímali a kryli pred našou šéfkou. Spočiatku to boli len také prehrešky ako rande počas pracovnej doby a neskôr rande, ktoré sa končilo opakovanými nedorozumeniami a hádkami. S mojim vtedy najmilovanejším a nastávajúcim. Nastávajúcim partnerom na celý život. Žiaľ, len z mojej strany. Vždy som sa vracala k tým mojim chlapským kolegom, rozoberali sme možné a nemožné príčiny našich problémov a ja som si u nich vyplakávala svoj žiaľ nad jeho nepochopením a napokon aj jeho zradou. Zdradou sľubu večnej lásky. Ich životné skúsenosti som (vtedy) brala s nedôverčivosťou, "mladíckym" nadhľadom a dávkou ich nekonečnej kamarátskej lásky a tolerancie pre ich benjamínka, ale...Ale prišla hodina pravdy a poznanie, že jeho „večná“ láska skončila na opakovaných služobných cestách s.... , ono to bolo úplne jedno s kým, ale oči mi pred takmer svadbou otvoril jeho kamarát Jožo, ale o tom som už písala. Takmer neskoro.Ten čas po našom rozchode bol, nuž čo mám povedať, veľmi ťažký a bolestný, spomienky na takmer štvorročný vzťah sa len ťažko zabúdali. Prišli však rôzne iné životné situácie, ktoré ma prinútili postaviť sa k životu zodpovednejšie. Choroba mojej maminky, ktorú som deň - noc opatrovala počas štyroch mesiacov, potom ochorenie môjho ocka, ktorý z tohoto celého ochrel sám a zrazu som počas týchto mesiacov dospela a zabudla na hlúposti, ktoré som si myslela, že sú najdôležitejšie v mojom živote a zabúdala som, že sú aj iní dôležití, ktorým môžem pomôcť v živote a priniesť im lásku. Klamala by som, keby som tu tvrdila, že tento pohľad prišiel len tak odrazu, len tak v konfrontácii s problémami s mojou maminkou a ockom, nie, oči mi otvoril pohľad na život a životný osud môjho kolegu a jedného chlapa z „našej“ trojice z úvodu, neskôr môjho Jurina. Vlastne som si až neskôr uvedomila, že Jurino, tento kamarát do „môjho životného dažďa“, je človek, ktorý najviac porozumel mojim duševným „boľačkám“, ktorého duša bola poznamenaná bolesťou väčšou, ako bola tá moja, tou bola strata manželky a matky jeho dcérky! Akékoľvek okolnosti jej smrti boli strašnou pravdou. Ostal len fakt, že zrazu nebola a on zostal samučičký sám s malou trojročnou dcérkou. Andrejkou.Andrejka. Malé, tmavookaté dievčatko, dievčatko, ktoré sa ku mne privinulo z radosti nad novými oranžovými šatôčkami s červeným srdiečkom, ktoré som jej ušila na dovolenku s ockom pri mori, to malé dievčatko, ktoré som odprevádzala do školy na vianočnú besiedku, dievčatko, ktoré som doprevádzala na jej prvých gymnastických vystúpeniach a dievčatko, ktoré prišlo s maličkou kvetinkou požiadať moju maminku, aby som bola navždy jej mamičkou....Mamičkou som sa o štrnásť mesiacov opätovne stala aj pre našu druhú dcérku a Tvoju malinkú sestričku Natáliu, ale o tom v inom príbehu....Andy, ďakujem Ti, že si ma dostala do Tvojho a ockovho života, ďakujem, že si mi Tvojou detskou láskou vrátila lásku do môjho života, lásku môjho životného druha a Tvoho ocka Jurina, ďakujem, že si súčasťou môjho života aj napriek jeho súmrakom, aj napriek rozchodom a našim opätovným stretnutiam.... A ďakujem aj Natálii, Tvojej dnes „malej“ 33 ročnej sestričke, ktorá nám obom vždy pripomenie, že sme tu pre nás všetky tri, či svieti slniečko, alebo je zamračené.....Teda symbolicky dnes, pri tomto výročí, pripíjam na zdravie vášmu ocinovi, vám moje dcérky Andy a Nati, jednoducho nám všetkým, ktorých Váš ocino Jurino mal rád....
