Vyhlásila som vojnu slimákom

Ako ich tam vysýpam, za mojim chrbátom počujem hlas, takmer ma zrádnik chytil! A to teta, staršia suseda, reku čo tu pre Boha robíte? Nič také zválštne, len som si vyzbierala slimákov v záhrade a doniesla som ich sem, nech majú domov inde, ako v mojej záhrade, odpovedala som. A ona na to, no, viete, my sme s mužom postriekali našu záhradku takou vodičkou proti škodcom a je od nich pokoj. Nezvyknem byť nezdvorilá, ale teraz bola moja reakcia poťukanie si prstom na čelo a otázka, či im chutí zelenina zo záhrady? Vyvalila na mňa oči a začala sa chváliť, aký nádherný šalát dopestovali, a tie kaleráby a kapusta, ani nehovorím, mlela. Teraz som pre zmenu na ňu ja vyvalila oči s otázkou, či si uvedomuje, že na jednej strane zlikvidovali slimákov, na druhej strane však aj dážďovky, včely a možno aj vtáčiky! Uvidíme, akú úrodu budete mať o rok, keď ste si zlikvidovali všetko živé, čo do záhrady patrí, aj tie drobné, podľa vás „škodce“. A to nehovorím, koľko chémie máte v tých vašich nádherných zeleninách, jedovala som sa. Suseda sa mlčky pobrala preč a zopár dní mi ani neodpovedala na pozdrav. Až jednu nedeľu sa pristavila u našej bráničky a vraví mi, že viete, no, zhovárali sme sa s mužom o tom, čo ste mi minule v horičke vraveli a prečítali sme si aj taký papierik v škatuľke, no, viete, asi máte pravdu s tými dažďovkami, včeličkami, všeličo tam bolo napísané, koktala. Čo máme teraz robiť, počúvala som jej otázku. Pre budúcnosť, teta, si vždy prečítajte tie „papieriky“ v škatuľkách, ale hlavne predtým, ako ich kúpite! A teraz, teraz vám nezostávanič iné, len veriť v silu prírody, ako si s tým poradí, odpovedala som. No dobre, ale čo s tými voškami, čo mi lezú po všetkých ružiach a kvetoch v kvetináčoch, šak je všetko čierne od nich, zasa otázka. Teta, opäť jej odpovedám, aj ja som mala na kvetoch vošky a s vnučkou (sídliskové dieťa malo ohromný zážitok) sme šli do tej horičky, čo sme sa minule stretli a „nazbierali“ sme do krabičky lienky – Pánbožkové kravičky. Viete teta, to je ten malý červený lietajúci chrobáčik, ktorý má na chrbátiku čierne bodky, vysvetľovala som jej, aby nedajboh nedoniesla domov niečo iné. Nuž a potom sme ich doma vypustili na kvety, niektoré sa pásli na voškách a niektoré odleteli, možno niekde inde v záhrade našli „svoje“ vošky. Ale aby ste nemuseli cestu merať do horičky, veď váš starký fajčí, zo špakov jeho cigariet si sama urobte postrek. Vysvetlila som, ako sa to urobí a ako aplikuje. Na záver nášho rozhovoru povedala - aspoň bude z toho jeho fajčenia hosen a pobrala sa pomodliť do kostola......