Dobre, dobre, vy moje krásne čierne očká, už idem von z postele. Akonáhle si obúvam papuče, už štartujú, sadnú si ku dverám, vrtia chvostíkmi, jeden malý a druhý veľký chvostík, dobreže im neodletia. Netrpezlivo čakajú, pokiaľ sa oblečiem a obujem a – no a už sme vonku v záhrade. Výťazoslávne pokriky, veľkého wuau, wuau a malej haf, haf zobudia všetkých psíkov na okolí a nastáva ranný psí koncert.
Ale dnes ráno sa ku tomuto psiemu koncertu pridali aj vrany. A statočným krá, krá sa snažili prekrikovať psíkov. Vzhliadnem k oblohe, ajhľa, tak to už nie sú len tie dve staré obyvateľky našej horičky, ale na oblohe je ich už o poznanie viac. Desať, pätnásť, ktoré sa vrátili z bohatých polí na juhu. Pátram očami po záhrade, chýbajú mi tu dvaja vtáčikovia rehekovia, tmavohnedé malé vtáčatká s oranžovým bruškom, ktorí si pred mnohými rokmi urobili hniezdo pod verandou nášho domu a vychovali tam mnoho generácií svojich vtáčich detičiek.
Aha, tak jeseň je neodvratná, odišli trochu južnejšie, aby sa opäť na jar vrátili ku nám.
Opäť sa pohľadom vraciam k vyvádzajúcim psíkom a zrazu cup, cup a na hlave Lakyho pristali dva orechy. Od ľaku prestal štekať a poďho skúmať, čo ho to za čudo vyrušilo. Začal labkami hrabať v tráve a opadaných listoch z orecha a našiel ich. Darmo kričím Lucky, aport, aport, vôbec ho to nezaujíma, on si len skúma čosi nové, čo ešte vo svojom krátkom psačačom živote nevidel. Dva orechy.
Pohľad na opadávajúce listy orechov ma prinútili pozrieť sa aj ku susedom na vinič. Ten je vždy barometrom príchodu jesene. A naozaj, jeho listy sa zafarbili do farieb na maliarovej palete, hrozná majú už sýtu tmavofialovú farbu a určite ich tento víkend budú zberať.
Nuž prišla ku nám jeseň. Plná hýrivých tónov farieb v prírode, plná smutných dní s tmavou, zamračenou oblohou. Ale aj nádejou, že jeseň zavládne v prírode, ale nie v našich dušiach.
Do zjesenenia, priatelia.
