Ani neviem ako dlho som ešte sedela na posteli, ale zrazu ma upútalo, že počujem ticho! Dosť neobvyklé ticho takto zrána u nás doma. Vybehla som zo svojej izby, preletela celý byt – a nikde nikoho. Ani mamina v spálni, tam viseli len moje svadobné šaty a vyškierali sa na mňa, ani ocino v kuchyni, ktorý nás každé ráno prekvapil dobrými raňajkami a ani brat, ktorý si zvykol už od rána popiskovať akúsi pesničku a pritom kradnúť nachystané svadobné koláče. A mne sa práve žiadalo vyplaviť z duše všetky moje pochybnosti o správnosti rozhodnutia vydávať sa, celý môj bôľ z poznania, že sa o dva dni mám vydať za niekoho, o ktorom som si myslela, že ho poznám! Opak bol však pravdou a ja sama som si s tou novou skúsenosťou nevedela dať rady.
Vrátila som sa do izby a jediná myšlienka, ktorá mi napadla, pusti si Griega! V Sieni horského kráľa a Solveignu pieseň, tú veľmi obohratú časť platne, tak asi tri centimetre od okraja, ktorú som si púšťala už niekoľko týždňov. Presne vystihovala moju čiernu náladu. Sedím, počúvam a počúvam tie, teraz moje nervy drásajúce tóny, v mysli pitvem posledných pár dní.
Včera, stredu podvečer, mi opäť volal Jožo, kamarát a kolega môjho Milana. Už asi mesiac sa mi snažil naznačovať, že niečo nie je v poriadku s našim vzťahom, stále dookola mlel o tom, či sme obaja presvedčení o správnosti nášho rozhodnutia zobrať sa a podobné reči. Ale až teraz z neho v telefóne vypadla otázka, že vraj či viem, kde je Milan. So smiechom som mu odpovedala, že viem, však ste spolu na služobke v Žiline a máte sa dnes večer vrátiť domov! Ale ticho v telefóne ma zamrazilo a smiech ma v tú sekundu prešiel. Jožino, čo tým chceš naznačiť, pre Boha hovor, vyletelo zo mňa. Stalo sa mu niečo, je v poriadku, jačala som do telefónu hystericky. Nie, bola jeho ľadová odpoveď, len som ti chcel povedať, že žiadna služobka nebola a ani žiadna pánska jazda na rozlúčku so staromládenectvom sa nekonala. Tak, ako aj všetky tie predchádzajúce služobky za posledné týždne. Len som ti chcel povedať, choď sa večer pozrieť do Slovenskej reštaurácie a nájdeš odpoveď. Zasa chvíľa ticha, potom už len, prepáč a cvakol telefón. Ticho. Nič viac.
Večer som nikde nešla. Zľakla som sa pozrieť pravde do očí. Naši si celý večer vymieňali veľavýznamné pohľady, z ktorých som čítala otázky, čo sa deje, že som tak neobvykle potichu a prečo nejdem za Milom a vôbec, kde ten Milo vlastne je?! Od televízora v obývačke, ktorý som vôbec nevnímala, ma vyhnala až ocinova poznámka, čosi o nervóznych nevestách a podobne. Chudák, keby vedel, že sa práve rozhodujem, či vôbec pozajtra nevestou aj budem! A ani Milo nazavolal, už som vedela prečo.
Tak si tu stále sedím, tóny Griega mi bušia do uší, beriem do rúk jeden z najkrajších Milových listov z vojenčiny a čítam báseň Alberta Mérata, ktorú mi poslal:
Sonet o vlasoch
Pramene kaderí jej slnko ľúbalo,
snáď z toho zostali bronzové ako zore,
a skvejú na hlave v nádhernej aureóle,
jak ručaj kolujú krajinou okolo.
Keď vlasy tmavé sú, k spánku sa stmievalo,
plavé sú sladké zas, med cítiť z nich jak v hore,
ryšavé najkrajšie na najmocnejšom tvore,
ich žiara plameňom horí tu trvalo.
Vy prúdy mohutné, v nich moja túžba hára,
tečteže kaskádou jak rieka korytom,
obklopte príkrovom to telo plné čara.
Na lôžku po boku mať túto bielu šiju,
bláznivo vnárať dlaň v tú tajnú esenciu,
v to more ryšavé a zlato loviť v ňom.
No áno, dobre, tie moje ryšavé vlasy by mali ísť pod čepiec, ale chcem to vôbec ešte? V hlave mi lietalo milión otázok, ale žiadna odpoveď. Do toho zmätku v mojej hlave zazvonil telefón. Myslela som, že je to Milo, nevedela som, či ho zdvihnúť, ale napokon som si povedala, ak to bude on, počkám čo povie na vysvetlenie. Nebol to on, volala mi kolegyňa z práce, že ma tam volal Milan zo služobky v Žiline a odkazuje, že príde s kolegom až dnes neskoro večer..... Klamár jeden. A zrazu som mala odpoveď!
V hlave aj v srdci mi vybuchol granát. Vypla som Griega a dala si studenú sprchu. Tá ľadová voda ma prebrala až do vytriezvenia. Zo všetkého. Obliekla som sa a moje kroky viedli na Národný výbor. Bol vzdialený od nášho domu asi 500 mestrov, ale ja som v to doobedie našľapala asi 5 kilometrov hore dolu po ulici,. pokial som sa rozhodla predstúpiť pred súdružku matrikárku. Musela som vyzerať dosť divne, lebo na mňa vyvalila oči a spýtala sa, či nie som chorá. Pokrútila som hlavou, že nie, ale... Nuž a ona skočila do toho s ďalšou otázkou, či sa niečo neprihodilo môjmu snúbencovi. Tak to už vonkoncom nie, jemu určite nie, to len mne puklo srdce, znela moja odpoveď. Vzala som od nej papiere na sobotňajší sobáš a odkráčala som, ale už bez ďalších slov.
Cestou domov som sa zastavila u Mila doma a odovzdala som jeho babičke obálku pre neho. Jej oči ma pálili ako rontgenové lúče, určite mi videla až na dno duše. Tak som vyšla s pravdou von. Všetko, všetko som jej povedala. Otvorila obálku a uvidela papiere na sobáš. Neboj sa, vysvetlím mu a je mi to ľúto, povedala. Tak teda v sobotu svadba nebude, hm, no dievka moja, z kratšej cesty je lepšie zísť, ako kotrmelce na dlhej. Ešte ma pohladila tou svojou starou, zvráskavenou rukou po tvári a zostrela mi slzy, ktoré sa mi po nej kotúľali.
Trochu mi odľahlo, veľmi som sa bála jej reakcie, ale teraz čo doma? To už bol strach väčší. Hlavne keď som si predstavila, že hoci to mala byť malá svadba v kruhu len najbližšej rodiny, všetko bolo nachystané, napečené, navarené, pozvaných pár hostí a ja teraz takto! S malou dušičkou som otvorila dvere, ale zasa nikto doma. V kuchyni som našla pár nových dobrôt, teda mamina už bola doma, ale klasika naša mamina, všetko musí byť, síce malé, ale dokonalé a opäť išla niečo zháňať, no zbohom!
Po nekonečne dlhej hodine čakania na niekoho z rodiny, sa objavil vo dverách ocino. V tej svojej dôstojnej výške, s prísnym, ale láskavým pohľadom jeho očí. Veľa sa nevypytoval. Skutočne mu stačil pohľad na moje vyplakané oči. A tak ako Milovej babičke, aj jemu som vyklopila celú pravdu. Dlho mlčal, asi zvažoval, či mám dostať zaucho, no to by bolo asi po ... ani sa napamätám, po koľkých rokoch, alebo mi prednesie zopár obvyklých viet, ktoré mi často hovorieval počas nášho chodenia s Milom. Nikdy sa netajil tým, že nie je nadšený mojou voľbou muža pre život, ale rešpektoval ju. Tak som čakala čo bude, no on sa bez slova zdvihol a odišiel z kuchyne. Z izby som začula štrnganie pohárikov – to moje rozhodnutie zrušiť sobáš si asi vyžiadalo frťana. Ani som sa nečudovala, ale nebolo obvyklé, aby ocino v akejkoľvek kritickej chvíli siahal po poháriku. Objavil sa vo dverách kuchyne, v jednej ruke poháre a v druhej šampus. Stále bez slova. Otvoril fľašu, nalial nám do pohárov a až vtedy povedal jednu, jedinú vetu. Dieťa moje, takmer neskoro, ale časom uvidíš, že si sa predsa len dobre rozhodla!
Takto, v tichosti popíjajúcich šampus a kŕmiacich sa svadobnými dobrotami, nás našla mamina sedieť v kuchyni. Vy ste sa asi zbláznili, však toto všetko je nachystané na sobotu, hnevala sa na nás. Ocino ju vzal pod pazuchu a odkráčali do obývačky, odkiaľ sa sporadicky ozýval tlmený plač, chvíľu ticho a potom aj jemnučký mamin smiech.
Tak a je po Kačinej svabe, ako by povedal, vlastne už ani neviem kto.... Koláče a nachystané jedlo sa rozdalo a pojedlo, moje šaty dostala ktorási z mojich sesterníc na birmovku (a bola ako princezná), Milan sa ozval takmer až o mesiac, ale o tom inokedy.....
Až život dal za pravdu ocinovi a Milovej babičke. Určite som si ušetrila bolesť, sklamanie a aj peniaze na rozvod. To je tá životná skúsenosť a múdrosť našich rodičov a prarodičov, ktrorú by sa mali naučiť počúvať dcéry, synovia, vnuci, vnučky. Mudry sa učí z chýb iných a hlúpy zo svojich. Ale vysvetlite to zamilovanej osemnástke, či inej -nástke, však?
